Registrácia
Kopanice.sk Obce Ubytovanie Gastronómia Aktivity Novinky Podujatia Recepty Workshopy Mapa Kontakt Reklama Spolupráca Kariéra FAQ Podmienky používania Ochrana súkromia Mapa stránok

© 2020 Stingray Studio

Hoci dnes musíme načas odložiť cesty za kultúrou, v tomto pokračovaní krojovej série aspoň virtuálne nazrieme do Mestského múzea Stará Turá a jeho zbierky krojových súčastí. Staroturanský kroj dotvára bohatú mozaiku krojov nášho regiónu, o čom sa presvedčíte i vďaka krásnym dobovým fotografiám.

 

Pri hľadaní informácií mi tento raz pomohla pani Lucia Poľanská z Mestského múzea Stará Turá a vedomosti o variantoch a zložení staroturanského kroja, budem čerpať z poskytnutej práce pani Marty Kernátsovej, ktorá v roku 1978 v okolí Starej Turej robila terénny výskum. Konkrétne išlo o miestne časti Starej Turej s názvami Topolecká a Súš. V rovnakom období výskum v našom regióne spracovávala aj pani Katarína Trembáčová, ktorá zozbierala informácie v lokalite Černochov vrch medzi Starou Turou a Rudníkom, a v Podkozinciach a Hrnčiarovom patriacim pod Lubinu. V Černochovom vrchu opisuje kroj, aký sa nosil v okolí Myjavy, a v Podkozinciach a Hrnčiarovom zasa ten, ktorý sa nosil napríklad v Lubine alebo Bzinciach pod Javorinou. Podľa toho si môžeme dobre predstaviť, kadiaľ asi viedla pomyselná hranica medzi výskytom spomínaných typov kroja. Okrem týchto prameňov článok dopĺňam aj o krásne dobové fotografie zo zbierky Mestského múzea Stará Turá.

 

 

Ženský sviatočný kroj

 

Sviatočný kroj v tomto zložení nosili vydaté aj slobodné ženy, autorka práce, z ktorej čerpám však vždy nerozlišuje jasne medzi slobodnými a vydatými, čo sa týka detailov. Preto ak je to možné beriem do úvahy aj historické fotografie na doplnenie týchto rozdielov.

 

Rubáč

 

Rubáč z okolia Starej Turej sa podľa opisu pani Kernátsovej zhoduje s tým, ako vyzerajú rubáče v okolí Myjavy. Vrchná časť rubáča sa šila z ľanového plátna, lebo bolo jemnejšie, spodná z hrubšieho konopného. Rubáč pôvodne siahal asi do pol lýtok a na telo sa upevnil pomocou šnúrky prišitej na chrbtovej strane, ktorá sa krížom cez rameno prevliekla cez dierku na prednej strane rubáča a uviazala. Neskôr sa miesto tejto šnúrky začali používať dve pevne prišité ramienka a po II. svetovej vojne ženy vymenili rubáče za košieľky dlhé po okraj sukne.

 

Spodnička

 

Okrem rubáča sa autorka zmieňuje aj o spodničke. Šila sa z bavlneného plátna, ľanového plátna, či šifónu. Na sviatok sa nosili spodničky len bielej farby a na spodnom okraji sa zdobili štikerajom. V páse boli husto nazberané a vpredu v strede mali nezošitú časť so šnúrkami na zaviazanie.

 

 

Janklík

 

Táto súčasť sa nosila v zime na rubáči pod rukávcami ako ochrana proti zime. Janklík mal tvar lajblíka, zapínal sa v predu na háčiky a na sviatok sa šil zo šifónu s výstrihom zdobeným štikerajom.

 

Rukávce

 

 

Rukávce v staroturanskom kroji sa na prvý pohľad strihom podobajú na tie z Lubiny. Šité boli podomácky z jemnejšieho konopného plátna, neskôr aj z bieleho ľanového plátna. Šili sa aj z etamínu alebo šifónu, tieto materiály si, však, už ženy zaobstarávali v obchodoch „u Židov“. V oblasti ramien majú tzv. náplecníky, podobne ako v lubinskom kroji. Boli buď ručne vyšívané bielou niťou, alebo bol na ich mieste prišitý štikeraj. Rovnako bol zdobený aj golier – „obojček“, ktorý sa zapínal vpredu na háčiky, ale v skoršom období sa rukávce uväzovali na golieri aj na šnúrku. Štikeraj zdobil aj konce rukávov. Pred nosením sa rukávce samozrejme škrobili, aby pekne držali tvar.

 

 

 

Lajblík

 

Na rukávce sa obliekal lajblík (kamizol), ktorý bol v oblasti výstrihu vykrojený oveľa hlbšie, než napr. prucle v okolí Myjavy. Lajblíky sa šili z hodvábu alebo saténu, po I. sv. vojne na zimu aj z plyšu alebo čierneho aksamitu (zamatu). Najčastejšie sa používali látky v odtieňoch žltej, modrej, ružovej alebo fialovej, no staršie a vydaté ženy nosili tmavšie odtiene. Zapínali sa na háčiky, pričom na historických fotografiách vidno, že si ženy nechávali v hornej časti kúsok rozopnutý, čím sa vytvoril podobný efekt, aký vidno na myjavských prucloch. Niektoré ženy si na ne ešte prišívali sklenené gombíky, tie však plnili len ozdobnú funkciu. Na jednej fotografii je dokonca lajblík s gombíkmi, ktoré sa podobajú na filigránové.

 

 

Fertoch (sukňa)

 

Podľa opisu sa sukne z okolia Starej Turej podobajú na tie z okolia Lubiny. Fertochy sa zhotovovali z jedného alebo dvoch kusov látky, ktoré neboli na prednej strane zošité, ale sa zaväzovali na šnúrky, podobne, ako kasanice, a v páse boli husto riasené alebo skladané. Sviatočné fertochy pre staršie vydaté ženy boli šité z listru, slobodné dievčatá a mladé ženy nosili fertochy z bieleho batistu, ktoré boli tuho škrobené. Čím bola žena staršia, tým tmavšie fertochy nosila, medzi najčastejšie farby patrili modrá, fialová, zelená a hnedá, či čierna. Autorka opisuje aj to, ako sa fertochy postupne skracovali – do I. sv. vojny siahali po členky, v medzivojnovom období do polovice lýtok a po II. sv. vojne asi 3 až 5 cm pod kolená a neskôr pod vplyvom folklórnych súborov siahali fertochy do polovice kolien.

 

Fertuška (zástera)

 

 

Fertušky sa šili z brokátu, saténu alebo listru, prípadne i z bieleho batistu, a dĺžkou sa mali zhodovať so sukňou. Čo sa farebnosti ostatných fertušiek týka, medzi obľúbené farby pre dievčatá a mladé ženy patrili svetlé odtiene žltej, ružovej, fialovej, zelenej alebo modrej. Staršie ženy si obliekali tmavšie farby. Farba fertušky sa pritom ladila s farbou lajblíka a stúh.

 

 

Stuhy a ozdoby

 

Zaujímavosťou staroturanského kroja v porovnaní s ostatnými krojmi nášho regiónu je jednoznačne umiestnenie stúh. Mladé dievčatá si okrem na rukávy rukávcov dávali jednu i pod krk na obojček, kde si ju buď uviazali alebo pripli ozdobnou sponou alebo brošňou. Stuha na páse bola 5 až 10 cm široká a splývala až po okraj fertochy, z historických fotografií je zrejmé, že ženy si stuhy prekladali na jednom boku miesto v strede. Farba všetkých stúh na kroji mala byť taká istá, mohla zhodovať aj s farbou fertušky a lajblíka.

 

Ručník

 

Ručníky nosili slobodné i vydaté ženy a šili sa z bieleho batistu s rozmerom 70×70 cm, ktorý mohol mať jemný farebný kvetinový vzor. Staršie ženy nosili ručníky tmavších farieb. Autorka sa zmieňuje aj o kupovaných ručníkoch z glotu. Mladé dievčatá a ženy si na okraje ručníkov prišívali kupované čipky so šírkou 15 až 20 cm.

 

 

Podobne ako v ostatných častiach nášho regiónu, aj staroturanské ručníky bolo treba naškrobiť a uviazať podľa miestnych zvyklostí „na lopatku“. Takto viazaný ručník mal jeden cíp prehodený dopredu cez plece a autorka uvádza, že v 19. storočí vraj podľa toho rozlišovali, či bola dievka bohatá (pravé) alebo chudobná (ľavé). Ručníky sa viazali na špeciálne upravené vlasy zapletené do „korničiek“ (vrkočov), ktoré boli pomocou šnúrky ovinuté okolo hlavy a zviazané na zátylku.

 

 

 

Kabaňa

 

 

Kabaňu (kacabajku) by sme funkciou aj vzhľadom mohli prirovnať ku kacabaji z okolia Myjavy, či Lubiny. Šili sa obyčajne z čierneho plyšu, niekedy kombinovaného s aksamitom (zamatom). Zapínala sa vpredu vľavo (zriedkavo v strede) na háčiky, pričom gombíky našité navrchu plnili väčšinou iba ozdobnú funkciu a mohli byť prišité v dvoch radoch. Čierne lesklé okrúhle gombíky sa nazývali „granátky“. Vpredu po stranách sa nachádzali dve vrecká, ale jedno z nich malo len ozdobnú funkciu. Na zimu si kabane dávali podšívať vatelínom kvôli ochrane proti chladu.

 

 

Vlnáčik

 

V chladnejšom období nosili ženy tiež vlnáčiky (vlniaky) podobne ako tomu bolo v ostatných častiach regiónu. Staršie ženy nosili vlnáčiky čiernej, hnedej alebo zelenej farby, mladšie bielej. V lete nosili ženy šatky funkciou podobné vlnáčikom, ale z tenšieho materiálu, najčastejšie z hodvábu a tie dovážali z Domažlíc.

 

Obuv

 

K sviatočnému kroju sa nosili čierne čižmy s tvrdými sárami, ktoré šili obuvníci na Starej Turej. Nohy sa do čižiem ovíjali kusmi konopnej látky, čomu sa hovorilo „onučky“, v medzivojnovom období sa začali rozširovať aj biele alebo čierne punčochy dovážané z Rakúska alebo Čiech. V medzivojnovom období sa taktiež začali nosiť aj poltopánky na podpätku so zapínaním na šnurovanie alebo pracky.

 

 

Svadobný kroj

 

 

 

Svadobný kroj mal v podstate rovnaké zloženie ako sviatočný, s miernymi odlišnosťami vo farebnosti a druhoch látok. Svadobné fertochy boli ušité z bieleho etamínu a svadobné fertušky z bieleho batistu. Autorka neuvádza, či bola pre nevesty typická niektorá farba lajblíkov a mašlí. Z historických fotografií je zrejmé, že mašle boli bledých odtieňov, pravdepodobne biele. Farba lajblíka sa z týchto fotografií nedá prečítať, keďže nevesty nosili tak ako v Lubine navrchu vždy kabaňu.

 

 

Na hlave nosili nevesty veniec, ktorý sa podobá na ten z Lubiny, ale bol kupovaný v obchode. Viseli z neho dva copy z kvetov zdobené rozmarínom a bielym saténom, ktoré siahali niže pása a nevesty si ich prehadzovali dopredu cez plece. Autorka uvádza zaujímavú informáciu, ženy v oblastiach jej terénneho výskumu sa nečepčili, znakom vydatej ženy bola len tenká stužka trčiaca spod ručníka na čele, ktorú nosili k sviatočnému kroju, ale mnohé ženy ju nenosili vôbec.

 

 

 

Pracovný kroj

 

 

 

Pracovný kroj sa od sviatočného odlišuje farebnosťou a materiálmi, podobne ako svadobný, no tu sa objavujú aj menšie rozdiely v súčastiach. Po I. svetovej vojne sa začali nosiť spodničky modrej alebo ružovej farby. Fertochy, fertušky aj ručníky sa šili z kartúnu tmavšej farby. Ženy chodili v pracovnom kroji buď bosé, alebo si obúvali celé topánky „baganče“, či čižmy s mäkkou sárou „zhrňačky“, ktorých sára sa dala zhrnúť do poly lýtok. Autorka sa zmieňuje aj o tom, že na prelome storočí sa nosili ešte aj dreváky.

 

 

Mužský sviatočný kroj

 

 

Podľa autorkinho opisu aj dostupných historických fotografií je zrejmé, že mužský staroturanský kroj sa zásadne neodlišoval od toho z okolia Myjavy. Zaujímavé poznatky však autorka uvádza pri klobúku, v miestnom nárečí ho volali „traksľovaný širák“ alebo „vahánek“ neskôr sa ujal názov vraj prebratý z okolia Myjavy „kotuliač“. Či sa v okolí Starej Turej zakladalo za klobúk kohútie pero autorka neuvádza, zmieňuje sa však, že ženísi si za klobúk zakladali perko z rozmarínu, pri ceste na sobáš smerom dopredu, cestou z neho dozadu.

 

 

Stará Turá napokon vyniká aj výšivkami na košeliach. Vyšívanú náprsenku v miestnom nárečí volali „garibarda“ a používal sa najmä krížikový steh, pričom farby sa neobmedzovali len na modrú a čiernu, ale používali sa aj červená, či zelená. Autorka uvádza, že manžety sa začali vyšívať až neskôr a po II. svetovej vojne sa dokonca miesto vyšívaných náprseniek začali nosiť kúsky farebného saténu. Náprsenka sa zapínala na päť patentiek a na golieri zboku na dva gombíky. Tiež uvádza, že celé náprsenky nosili iba ženatí muži, slobodní mali vyšívaný iba obojok a tenký prúžok pri zapínaní.

 

 

 

Týmto by som sa chcela poďakovať pani Poľanskej za poskytnutie informácií a zdrojov a prehliadku expozíciou Mestského múzea Stará Turá.

 

Autor: Kristína Talábová

Foto: Kristína Talábová

Galéria

Kľúčové slová

Komentáre (0)

Musíte sa pre pridávanie komentárov...

Ešte neboli pridané žiadne komentáre, buďte prvý a začnite konverzáciu...