Kroje kopaničiarskeho regiónu: Myjavský kroj I. časť

09.05.2018

Myjava Kristína Talábová Kultúra

Kroj kopaničiarskeho regiónu vyniká nad ostatnými oblasťami Slovenska svojimi prepracovanými detailmi, a napríklad i charakteristickým modrým variantom, ktorý v súčasnosti prezentuje najmä folklórny súbor Kopaničiar. Odlišnosť nášho kroja od okolitých regiónov je spôsobená prevládajúcim evanjelickým vierovyznaním oproti, zväčša, katolíckym susedom, ktorí používajú oveľa bohatšie výšivky a pestrofarebnejšie látky.

V nasledujúcej sérii článkov sa pozriem na podobu, príbehy a osobitosti kroja v rôznych mestách a dedinách kopaníc, počnúc Myjavou. Na myjavský kroj som sa bola pýtať na Gazdovský dvor v Turej Lúke a nechala si o ňom porozprávať od pani Anny Michalcovej. Tento raz som sa zamerala na známy sviatočný a svadobný variant ženského kroja a výšivky na mužských košeliach.

„Myjavský ženský kroj sa skladá z rubáča, rukávcov, prucla, kasanice, zástery, čižiem a na hlave vydatá žena nosí čepiec a slobodná ručník.“

Rubáč – spodný odev z konopného plátna, ktorý sa začiatkom 20. storočia nosil prečnievajúc spod sukne, čo sa nazývalo „slanina“, neskôr sa jeho dĺžka postupom času skracovala

Slávnostné rukávce – ušité z tenkého batistu alebo mulu, majú vyšívaný „obojok“ a k nemu aj ku koncom rukávov prišitú typickú tylovú paličkovanú čipku

Prucel (pruclek) – je živôtik ušitý z brokátu, zamatu alebo glotu rôznych odtieňov modrej farby, staršie ženy nosili čierny, a zapína sa na stredne veľké filigránové gombíky (u zámožnejších na „plechy“) a slučky ukončené makoškami

Kasanica – vrchná sukňa z bieleného konopného plátna, ktorá sa po dĺžke zošívala každé 2mm, aby vzniklo riasenie; horný okraj je vyšívaný „cez riasy“ – tzv. forma, pričom mladšie ženy nosili svetlejšie, farebnejšie výšivky a staršie čierne

Fertucha – zástera, ktorá farebne korešpondovala s pruclom a spravidla bývala o niečo dlhšia ako sukňa

Kacabaja – prechodný krátky zamatový kabát čiernej farby, zapínal sa na veľké filigránové gombíky

Čižmy – z jemnej čiernej kože s tvrdou sárou a na vyššom podpätkuVydatá žena – biely tylový „čapec“ (čepiec) s paličkovanou čipkou

Slobodná žena – biely vyšívaný ručník z tylového materiálu – „tyranglový“

Vydatá žena – biely tylový „čapec“ (čepiec) s paličkovanou čipkou

Tylová paličkovaná čipka – slúžila ako ozdoba sviatočného odevu, rozlišujú sa rôzne vzory napr. vtáčkový, pílkový, hroznový, na dubový list, zrkadielkový, na šípovú ružu….

Filigránové gombíky – vzácnym detailom na zapínaní ženského kroja boli tzv. filigránové gombíky zo striebra, ktoré mohli mať vyššiu hodnotu, ako celý kroj, bohatšie ženy nosili aj „plechy“.

„Aj deti mali svoje varianty kroja – do 14. rokov nosili detský kroj a keď išli na konfirmáciu dostali prvý „dospelácky“ kroj.“ Hlavným rozdielom u dievčatiek bolo, že sukňa bola pevne zošitá s lajblíkom, takže pripomínali šaty.

Ďalej myjavský kroj môžeme rozdeliť na meštiansky a sedliacky. „Meštianky boli ženy a dcéry remeselníkov. Chodili v šatoch v celku – prucel spojený so sukňou a na rozdiel od sedliačok boli ich rukávce z jemného plátna, nie molu. Tiež cez prsia nosili tzv. krížne šatky. Slobodné dievčatá nosili šaty jemných odtieňov – ružové, modré a bledomodrú saténovú zásteru. Vydaté ženy mali odev z brokátu a iných, honosnejších materiálov. Vydaté ženy mali tiež plátenné čepce, ale ich čipky neboli také pekné ako u sedliačok, u slobodných dievčat nebol tyranglový ručník vyviazaný do rožkov, ale len najemno naškrobený, previazaný a spadnutý dole na ramená. Na čepci sa nosila ešte „svadobná póla“ (štóla), čo im ostala zo svadby, kde ju mali cez ruky.“

„Slobodné sedliačky nosili bledomodré kroje. I keď sa v súbore Kopaničiar prezentujú slivkovomodré, tie sú však určené pre ženy v strednom veku. Na hlave nosili vyšívaný ručník, ktorý si každá dievčina vyšívala sama a nosili ho iba do kostola alebo na svadbu.“

„Svadobný kroj bol veľmi drahý. Od sviatočného sa odlišoval zeleným pruclom, žltou (šafránovou) kasanicou a bielou tylovou zásterou. Chudobné si požičiavali partu od ženy, ktorá sa nazývala uvazovačka (zapletačka) a strojila dievčatá na svadbu. Parta bola dosť drahá investícia, kvôli množstvu korálok a ozdôbok.“

Čo sa týka pôvodného uväzovania ručníka, ten sa na špeciálne upravený účes – „copki“, uväzoval bez použitia špendlíkov a „rožky“ sa nevypínali dohora tak, ako dnes môžeme vidieť v súbore Kopaničiar. Tam k takému vypínaniu pristúpila uväzovačka Katarína Jakubcová, aby si mládenci pri tanci „nevypichli oči“.

Na mužskom kroji ma zaujali hlavne výšivky na náprsenkách. Pani Michalcová mi objasnila, že sa používali tri druhy stehov – krížikový, plný a „pavúčkový“. Na Myjave sa nosili čierno-biele a modré výšivky, niekedy so žltými detailmi. Vyšívaná náprsenka na košeli, pritom, bola výsadou ženatých mužov, dostávali ju napr. od svojej nastávajúcej v deň svadby. Dovtedy nosili košele jednoduché, „šnúrkové“. Kvôli praktickosti sa nevyšívalo priamo na košeľu, ale sa náprsenka zhotovila zvlášť a až potom sa prišila na hotovú košeľu.

Pavúčkový vzor

Na záver prehliadky mi pani Michalcová ukázala rôzne vyšívané obojky k rukávcom a naozajstný unikát – mešťanský kožuch „mentík“, lemovaný čiernou barančinou, ktorého pôvodná majiteľka bola z Brezovej pod Bradlom, preto sú na ňom aj typicky brezovské gombíky.