Registrácia
Kopanice.sk Obce Ubytovanie Gastronómia Aktivity Novinky Podujatia Workshopy Mapa Kontakt Reklama Spolupráca Kariéra FAQ Podmienky používania Ochrana súkromia Mapa stránok

© 2019 Stingray Studio

V novom roku pokračujem v ďalších článkoch z krojovej série, pre ktoré som sa, tento raz, rozhodla preskúmať východný okraj kopaníc. Kroj z okolia Lubiny, Bziniec, Hrušového, Kostolného, či Vaďoviec sa zásadne odlišuje od ostatných častí kopaničiarskeho regiónu, no je nemenej zaujímavý a pôsobivý.

 

Keďže som tento typ kroja aj s jeho historickým vývojom už podrobnejšie opísala v článku z Lubiny, tento článok bude skôr foto-dokumentačný a zameraný na zaujímavosti.

 

Začínam práve Lubinou, v ktorej sa nachádza múzeum Rodný dom Samuela Štúra s veľkou zbierkou krojov, o ktoré sa s láskou stará pani Oľga Hrabovská. Pre tento článok mi porozprávala o zložení ženského kroja z Lubiny, jeho historickom vývoji a pridala aj množstvo zaujímavostí zo života rodákov.

 

Sviatočný kroj

 

Starší sviatočný kroj

 

Pani Hrabovská vlastnými slovami označila tento starší variant lubinského kroja za „veľmi jednoduchý, decentný. Ľudia, ktorí si ho obliekli, v ňom vyzerali dôstojne a upravene“.

 

 

Rubáš

 

Rubáš bola jediná spodná bielizeň k tomuto kroju a zapínal sa, podobne ako v okolí Myjavy, na jednu šnúrku krížom cez plece. Zdobená časť v páse sa nazýva „priedka“. Vyhotovovala sa tkaním a následne bola našívaná na rubáš, i keď niekedy mohla byť doňho vtkaná priamo. Priedku bolo v tomto staršom kroji vždy vidno, preto si ženy na jej vzhľade dávali naozaj záležať.

 

 

Rukávce

 

Rukávce boli v tomto kroji konopné, bohato nariasené na rukávoch, límec sa uzatváral háčikmi a pod nimi bola ešte ozdobná brošňa. Výšivky na rukávoch a na límci sa nazývajú „proránky“ a sú na Slovensku unikátom. Tvorí ich kruh pripomínajúci kvetinový motív, vo vnútri s dierkou, pričom farebnosť závisela od dostupnosti nití, no najstaršie boli biele. Proránky sa nevyšívali priamo na rukávce, ale sa najskôr vyšili zvlášť, a až potom sa na ne prišili.

 

 

Kamizol

 

Živôtik lubinského kroja sa v miestnom nárečí nazýva „kamizol“. Mohol byť zo saténu, žoržetu, brokátu, na zimu aj zo zamatu. Všeobecne výber látky záležal na tom, aká bola žena bohatá. Farby v tomto kroji boli skôr striedmejšie, tlmené. Staré ženy a vdovy nosili čierne.

 

Sukňa

 

V tomto staršom kroji sa jeho spodná časť nazýva jednoducho „sukňa“. Vyrábala sa zo 16 dielov konopného plátna, bola bohato riasená a na okraji lemovaná výšivkou. Týmto sa podobá na kasanicu z okolia Myjavy. Bola veľmi ťažká a namáhavé bolo i jej pranie (namočila sa do zvarenej zmesi popola a vody, „lúhu“, potom sa v potokoch pracne vymáchala pomocou piestov na pranie).

 

 

Zástera

 

Šila sa z listru a zvyčajne bola čierna, u mladých žien fialová. Babička pani Hrabovskej má na ľavej fotke ako mladá žena sukňu i zásteru z ľanu, no nebolo to typické, je možné, že sa chcela takto odlíšiť a „vyparádiť“.Tiež už ani na jednej z týchto fotiek nevidno priedku, čo sa dá pripísať ďalšiemu vývoju kroja.

 

 

Ručník

 

Ako aj ostatné časti, ručník je jednoduchší a bez čipky. Toto viazanie sa nazýva „na lopatu“ a nosili ho slobodné aj vydaté ženy.

 

 

Stuhy

 

Oproti novšiemu variantu kroja boli tenké a nosili sa na rukávcoch i na sukni. Tam boli zaviazané na mašľu uprostred pása.

 

Kacabaja

 

Vrchný kabátik, „kacabaja (kabanica)“, na obrázku má viac ako 100 rokov, a hoci v Lubine nikdy nežil žiaden zeman, pani Hrabovskej (a možno i niektorým čitateľom) pripomína zemiansky štýl obliekania.

 

 

Obuv

 

V lete sa nosili nízke čierne topánky na podpätku „parízky“, v zlom počasí, či v zime, čižmy. V zime sa tiež nosili špeciálne čižmy „kapce“ ušité z hrubého bieleho súkna naspodku olemované kožou.

 

Obrúsok

 

Sviatočné ženské oblečenie dotváral preložený obrúsok z konopného, ľanového, alebo bavlneného plátna, ktorý si žena prevesila cez ruku, keď išla do kostola, alebo na návštevu. Odtiaľ pochádza povrávka – „ide otrča rukámi“ teda, holými nepokrytými rukami. Tento zvyk sa viaže k starším krojom.

 

Novší sviatočný kroj

 

Na vývoj kroja v Lubine mali po I. svetovej vojne (čiže približne od roku 1920) výrazný vplyv hauzírantky (podomové obchodníčky), ktoré začali z ciest prinášať domov nové látky a tie nahradili staré materiály na výrobu kroja. Na fotke vľavo je vyobrazená pani Mária Štúrová, posledná obyvateľka domu, v ktorom sídli múzeum a vpravo je pani Júlia Kopcová. Tieto dve významné rodáčky sa živili hauzírantstvom až v Karlových Varoch a v Prahe. Význam hauzírantstva sa neobmedzil len na rozšírenie nových materiálov. Hauzíranti boli vďaka svojmu povolaniu sveta znalí, mali dobré vzťahy s rodinami, u ktorých počas svojich ciest bývali a neskôr k nim posielali i svoje deti na štúdiá. Aj preto z Lubiny pochádza veľa právnikov, lekárov a iných úspešných rodákov.

 

 

Košeľa a spodnička

 

Rubáš bol ťažký a nepríjemný na nosenie, a tak ho nahradila bavlnená košeľa so spodničkou, pod ktoré už ženy nosili nohavičky a podprsenky.

 

 

 

Rukávce

 

Začali sa šiť z organtínu a na sviatočných sa nosili pestrofarebné proránky. Farebné kombinácie si ženy prispôsobovali svojmu vkusu, prípadne si ich ladili k stuhám, ručníkom alebo sukniam. Výnimkou boli nevesty, ktoré mali zelené proránky, a vdovy, ktoré ich zasa mali čierne (viac fotografií v galérii pod článkom).

 

 

Kamizol

 

Šili sa zo saténu alebo brokátu, mladšie ženy nosili farebnejšie vzory, staršie tmavšie. Zvyčajne by sa navrchu nechali rozopnuté asi 3 gombíky.

 

 

Fjertucha (fjertuška) so zásterou

 

Sukňa sa teraz začala volať „fjertucha, alebo fjertuška“ a šila sa spolu so zásterou z etamínu a organtínu. Vydaté ženy už nenosili organtínové fjertuchy, ale jednofarebné „štófové“ sukne so zásterou z rovnakej látky, tieto mohli byť viacerých farieb. (Figurína na fotke vpravo má na hlave ešte starý typ ručníka viazaného „na lopatu“, správne by však mala mať už novší s čipkou.)

 

 

Ručník

 

Ručník je jednou z častí, ktoré prešli najvýraznejším vývojom. Toto viazanie, však, už nemá svoj vlastný názov. Po obvode pestrofarebnej látky sa našili továrenské čipky, ktoré prinášali hauzírantky, no na fotke vpravo je i ručník, ktorý má podomácky uháčkovanú čipku. Zaujímavosťou je, že v Lubine bolo väčšinou „ľavé krídlo“ ručníka o niečo väčšie na odlíšenie sa od Bziniec pod Javorinou, kde bolo väčšie zasa „pravé krídlo“. Nebolo to však úplne striktným pravidlom, čo dokazujú niektoré zachované fotografie. Čím bola žena staršia, tým bol ručník tmavší, nosili ho slobodné i vydaté ženy. Staré ženy a vdovy nosili ručníky čiernej farby. Ženy, ktoré viazali ručníky sa v Lubine nazývali „vazačky“ a ručníky museli byť dobre naškrobené, aby sa dali uviazať priamo na hlave a takýto ručník potom žene vydržal kým nezmokol v daždi. Na to, aby dobre držal na hlave, slúžili „grgule“ – kusy látky zviazané do pletenca („do kornice“), ktoré sa uviazali na hlavu a potom sa o ne ručník prišpendlil.

 

 

Stuhy

 

Oproti staršej verzii kroja sú oveľa širšie, hodvábne a pestro-farebné. Tak ako pri ručníku, sa na odlíšenie od Bziniec mohli v Lubine nosiť na páse uviazané na ľavom boku, no nebolo to striktným pravidlom. Stuha na páse mala byť širšia ako stuhy na rukávcoch, no inak mali byť rovnaké.

 

Blúza

 

Po prvej svetovej vojne kacabaju postupne nahradila „blúza“. Látky na blúzy sa kupovali tak, aby farebne ladili so štófovou sukňou.

 

 

Vlniak

 

Cez zimu sa nosili aj vlniaky, ktoré mohli byť čierne, šedé alebo aj zelené.

 

Obuv

 

V lete sa nosili „parízky“, ktoré priniesli hauzírantky. V zlom počasí a v zime sa nosili čižmy. Na zimu sa tiež nosili „kapce“, čo sú čižmy z hrubého bieleho súkna, na spodkoch olemované kožou. Potom sa už začala nosiť aj obuv od Baťu.

 

Svadobný kroj

 

Svadobný kroj mal rovnaké zloženie ako sviatočný. V každom ročnom období a v každom počasí sa navrch nosila čierna blúza.

 

Na obrázku je svadobný kroj už spomínanej pani Štúrovej.

 

 

Pre svadobný kroj, ako už bolo spomenuté, bola tiež typická zelená farba proránkov a kamizolu.

 

 

Pokrývka hlavy sa v Lubine nevolá parta, ale „veniec“. Jeho konce sa zvyčajne prehodili dopredu cez pravé rameno, no znovu to nebolo pravidlom.

 

 

Úvod

 

Veľmi zaujímavou udalosťou v živote ženy z pohľadu lubinského kroja bol deň, keď išla mladucha po sobáši prvý raz do kostola. Mala vtedy na sebe špeciálnu úpravu pokrývky hlavy, ktorá mala znovu staršiu a novšiu verziu.

 

Staršia verzia sa skladala z bieleho čepca previazaného dlhým pásom jemnej látky, ktorý bol na oboch koncoch vyšívaný a nazýval sa „patys“. Bohatosť výšivky korešpondovala s majetnosťou nositeľky. Táto pokrývka hlavy by mohla pripomínať „šatku dole konci“ z archaickej verzie brezovského kroja.

 

 

Novšia verzia sa skladala z čepca vyšívaného proránkovou výšivkou, na ktorý sa ešte položil tylanger -ručník uviazaný z priesvitného materiálu (tvarom bol taký, ako bežný ručník k sviatočnému kroju, len pestrofarebnú látku nahradil etamín, alebo organtín).

 

 

Pracovný kroj

 

Starý pracovný kroj sa skladal z podobných súčastí ako slávnostný, všetko bolo ušité z konopného plátna.

 

Novší variant pracovného kroja používal obnosené súčasti slávnostného, napr. obnosené štófové sukne, ktoré takto v pracovnom kroji nosili slobodné i vydaté ženy. Nenosili sa rukávce, ale jednoduchá bavlnená alebo kartúnová blúzka bez akýchkoľvek stúh, aby žena nebola pri práci obmedzená v pohybe. Pokrývka hlavy, ručník, sa viazala jednoducho dozadu alebo často dopredu, uviazaná pod bradou. V zime sa nosili neskôr aj svetre. Na bežné nosenie si ženy obúvali nízke čierne papučky so zapínaním na jeden čierny gombík.

 

Detský kroj

 

Dievčatká nosili rovnaký kroj ako ženy, samozrejme len v menších veľkostiach. V múzeu sa nachádza detský kroj s bohatou históriou. Keď pani Hrabovská spolu s pani Fraňovou pripravovali svoju prvú knihu, financie sa zbierali z dobrovoľných príspevkov. Jeden taký prišiel v podobe 20 dolárov až z Ameriky a nasledoval ho aj tento detský kroj, ktorý si pôvodná majiteľka za veľkou mlákou opatrovala ako dojímavú spomienku na skutočný domov.

 

 

Mužský kroj

 

Hoci si mužský kroj odložím na iný článok, uverejňujem tu aspoň krátku informáciu o vyšívaných náprsenkách na mužských košeliach spolu s fotodokumentáciou. Najčastejšia bola výšivka krížiková, ale šikovné ženy vedeli košele vyšiť aj proránkami.

 

 

Na záver by som chcela veľmi pekne poďakovať pani Hrabovskej za perfektnú prehliadku a odporučiť všetkým čitateľom, milovníkom krojov a histórie, aby navštívili Rodný dom Samuela Štúra v Lubine, kde ich čaká ešte oveľa viac zaujímavých informácií a krásnych exponátov, než sa mi zmestilo do tohto článku.

 

 

Autor: Kristína Talábová

Foto: Kristína Talábová

Galéria

Kľúčové slová

Komentáre (1)

Musíte sa pre pridávanie komentárov...

  1. Kristína Talábová - 13.02.2019, 15:03

    […] som tento typ kroja aj s jeho historickým vývojom už podrobnejšie opísala v článku z Lubiny, tento článok bude skôr foto-dokumentačný a zameraný na […]