Kultúra

Kroje kopaničiarskeho regiónu: Brezová pod Bradlom I. časť

Kroje kopaničiarskeho regiónu: Brezová pod Bradlom I. časť

• Kopanice.sk

• /

• Novinky

• /

• Kultúra

• /

• Kroje kopaničiarskeho regiónu: Brezová pod Bradlom I. časť

Tento raz sa v krojovej sérii presuniem do mesta, ktoré preslávil Sváko Ragan. Hoci sa Brezová pod Bradlom nachádza relatívne blízko Myjavy, v podobe kroja sa zachovali výraznejšie, ale aj, pre oko cezpoľného, subtílnejšie rozdiely. Ako som tiež počas prípravy článku zistila, brezovský kroj, resp. kroj brezovských kopaníc (Košariská, Priepasné, Dlhý Vŕšok, Štverník), je v niekoľkých detailoch veľmi podobný kroju z okolia Krajného.

Kvôli tomuto článku som na Brezovej navštívila vynikajúcu čipkárku a vedúcu Klubu pletenej cipky Brezová, pani Ivanu Markovú, ktorá mi porozprávala o ženskom kroji a ukázala niekoľko kúskov z jej úchvatnej zbierky. V nárečí tohto kraja sa hovorí „pletená cipka“, lebo sa nite na „kijaničkách spletali“ a teda „cipka sa plietla“ (kijaničky sú spisovne paličky na paličkovanie čipky).

Nosilo sa niekoľko variantov kroja podľa príležitosti, ale aj podľa toho, či bola nositeľka meštianka alebo sedliačka z brezovských kopaníc. Kroj z okolia Brezovej sa tiež všeobecne oproti myjavskému vyznačuje striedmejším prevedením (podobne ako v Krajnom), pravdepodobne kvôli chudobnejším pomerom v okolí Brezovej. Ďalej je dôležité rozlišovať, z akého obdobia každá podoba brezovského kroja pochádza.

Pracovný kroj sa skladal z tých istých súčastí ako ten z Myjavy:

Rubáč

● konopný s jednou úchytnou šnúrkou krížom cez plece

Rukávce

● v 19. stor z hrubšieho plátna a bez čipky

● neskôr asi koncom 19. stor. z bavlnenej látky s úzkou čipkou na límci a na koncoch rukávov tzv. štikerajom = dnešná madeira;

● po II. sv. vojne, ale je možné, že už aj pred ňou, boli s háčkovanou čipkou

Blúzka

● postupne vystriedala v pracovnom kroji rukávce

Šaty

● bavlnené; mladšie ženy nosili farebnú, hlavne kvetinovú, potlač a staršie jednofarebné látky alebo decentnú potlač; šaty však boli skôr súčasťou pracovného mestského kroja

Sukňa

● bavlnená, s potlačou a skladaná, skôr súčasť pracovného kroja z brezovských kopaníc

Fertocha (zástera)

● bavlnená, najčastejšie jednofarebná, ale boli i modrotlačové

Pracovný ručník

● aj vydaté aj slobodné, bavlnený s jemným vzorom a bez čipky – „kvietečkový“

Obuv

● pokiaľ počasie dovoľovalo, chodilo sa naboso

Mestský kroj

Do medzivojnového obdobia meštianky, ženy a dcéry remeselníkov (na Brezovej najmä garbiari-kožkári), nosili kroj v zložení šaty s rukávcami a zásterou, čiže rovnaký ako na Myjave, ale oproti Myjave sa na Brezovej nenosila krížna šatka.

Potom sa postupne už v medzivojnovom období začalo od kroja (aj od sedliackeho) upúšťať vplyvom vysťahovalectva a následným návratom vysťahovalcov najmä z Ameriky. Nosilo sa oblečenie ako vo veľkých mestách, ktoré ľudia z kopaníc, verní kroju, posmešne prezývali „pánske“.

Blúzku z honosnejšieho materiálu (ako na obrázku), k tomu dlhú nariasenú sukňu z korešpondujúcej látky končiacu kúsok nad členkami a čižmičky na šnurovanie nosili ženy v domácnostiach úradníkov a farárov na zač. 20. stor.

Detský kroj

Nosil sa až do konfirmácie, taký ako na Myjave – šaty s farebnou potlačou, zásterka a väčšinou chodili, pokiaľ počasie dovoľovalo, bosé.

Sedliacky sviatočný kroj sa tiež skladal z rovnakých súčastí ako na Myjave, nosil sa zásadne iba do kostola alebo pri výnimočnej udalosti

Rubáč

● musel byť tak dlhý, aby kúsok pretŕčal spod sukne „na slaninu“, inak by ženu považovali za „ľahkú“

Rukávce

●  jemnejší materiál, ale oproti iným oblastiam kopaníc bol obojok tenší a vyšívaný bielou niťou, tiež čipky boli užšie a jednoduchšie na vzor ako na Myjave; v medzivojnovom období sa začali nosiť bohatšie čipky na čepcoch a „krézloch“ (okolo krku), možno i vplyvom rozšírenia výroby čipiek v okolí Brezovej

Paličkovaná čipka

● veľmi populárnym vzorom z kategórie okázalejších bol na Brezovej „na šípovú ružu“ a vraj až keď ho pani Marková vedela, ju iná čipkárka z jej rodiny uznala za plnohodnotnú čipkárku; vdovy spravidla nosili užšie čipky a striedme vzory

Prucel

● saténové, brokátové, zamatové; na Brezovej sa najskôr nosili rôzne odtiene modrej podľa dostupnosti látok okrem bledomodrej, až po II. sv. vojne sa vplyvom folklórnych zoskupení začali nosiť na odlíšenie tmavšie odtiene modrej ako na Myjave; staršie ženy nosili čierne; Brezovanky si tiež zapínali všetky gombíky (pokiaľ sa zapnúť dali, niektoré staršie ženy si nechávali aj rozopnuté);na druhej strane prucla boli ozdobné „osmičkové šnupky“ (ako aj v Krajnom), neskôr aj „makošky“

Gombíky

● nosili sa buď drobné filigránové, alebo plné „šišky“ typické pre Brezovú, ktorých bolo na prucli aj viac ako šesť (podobnosť s Krajným); alternatívou pre majetných boli „plechy“ – spony, ktoré na Myjave boli filigránové a na Brezovej odlievané

Kasanica

● z bieleho konopného plátna, podľa farby formy sa ladila k pruclu, bežné boli čierne, stredne modré, ale vyskytovali sa aj čierno – modré, na kopaniciach i žlté a biele

Štofová sukňa

● alternatíva ku kasanici, z jednofarebného súkna, ktorá sa nosila od medzivojnového obdobia; na veľké sviatky sa však obliekala naďalej kasanica

Fertocha (zástera)

● saténová, farebne ladená s pruclom, mohli však byť aj dve biele – spodná „škrobková“ a vrchná „tylangrová“

Tylangrový ručník

● pre slobodné, na Brezovej bolo charakteristické viazanie – „uši“ boli spustené nadol, nie vyviazané ako na Myjave

Tylangrový čepec

● mohol byť na „dienku“ vyšívaný, staršie formy z prelomu 19. a 20. storočia boli bez vyšivky

Stužky

● o niečo užšie ako na Myjave, saténové a farebne ladiace s pruclom, staršie ženy už stužky nemali, lebo sa to nepatrilo a špecifikum Brezovej bolo, že na rukávcoch sa stužky nenosili

Kacabaja

● vrchný kabátik, z čierneho zamatu, zapínaný na veľké gombíky alebo plechy; na fotke zaujímavý exemplár – gombíky na jednej strane sú z Myjavy a na druhej strane sú plechy z Brezovej

Mendík

● zimný kožuch (foto tu)

Čižmy

● čierne s tvrdou sárou, nosili sa na zimu a nevesta ich dostala od svojho ženícha, za čo mu na oplátku darovala vyšívanú košeľu

Boty

● poltopánky na podpätku alebo sa nosili aj čižmičky na šnurovanie ako pri mestskom kroji

Archaická verzia

Nosila sa ešte do začiatku 20. stor., no postupne ju vytlačila už spomínaná neskoršia sviatočná verzia. Staré hrdé brezovské rody si archaickú verziu stále zachovávali a práve ona bola v každom prípade to najslávnostnejšie, čo si ženy mohli obliecť. Nosili ju potom na výnimočné udalosti a sviatky – na Svätého Ducha alebo keď bola mladucha prvýkrát uvedená v kostole ako vydatá (úvod nevesty). V súčasnosti túto verziu kroja zachováva FS Brezová vo forme pre slobodné dievča s tylangrovým ručníkom.

Mala tieto špecifiká:

Prucel

● „špicatý“, bol šitý zo zamatu, najskôr boli ozdobné prúžky z inej látky (zelený s vínovými), neskôr z lesklej stuhy; špice mohli byť aj dlhšie a ostrejšie vykrojené; farebne mohol byť napr. žltý, modrý (tu aj svetlejší), tlmený zelený, vínový; zapínal sa na háčiky, ktoré po zapnutí nebolo vidno

Kasanica

● farba formy sa ladila k farbe prucla, boli aj žltkavé alebo vínové

Fertocha (zástera)

● zásadne dve biele – spodná „škrobková“ a vrchná „tylangrová“; na vrchu sa nosila biela saténová stužka

Šatka dole konci

● nosila sa do zač. 20. stor. ; vydatá žena by nosila čepiec bez čipky a na ňom špeciálne uviazanú šatku dole konci, ktorá je obdobou svadobnej póly; slobodné dievča by si na hlavu uviazalo len samotnú šatku dole konci, toto je vidno i na obraze Martina Benku; neskôr ju nahradil tylangrový čepiec pre vydaté a ručník pre slobodné

Svadobný kroj

Oproti sviatočným verziám bol rozdiel samozrejme v úprave vlasov – nosila sa parta, ktorá sa požičiavala u zapletačky: „chýrna bola počas a po II. sv. vojne aj na Dlhom Vršku“ (na fotke so „svojou nevestou“). Zloženie party (čelenka a venček) a úprava vlasov s rozmarínom bola rovnaká naprieč regiónom, len každá zapletačka ju prispôsobila svojmu vkusu.

Nevesta mala tiež svadobnú pólu (póla od toho, že bola polovica šírky smrtnej plachty a mala mladuche pripomínať, že má polovicu života za sebou a polovicu pred sebou). Zozačiatku bol prucel z archaickej verzie, neskôr z novšej verzie, ale zelenej farby, k tomu sa tiež nosili dve biele fertochy. Nevesta mala obojok rukávcov vyšívaný zlatou alebo farebnou niťou. Na Brezovej sa nenosila žltá, šafránová, kasanica, ale biela a forma bola napr. aj v odtieňoch modrej s čiernou.

Na konci rozhovoru mi pani Marková ukázala unikát – fragment z čipky, ktorú nosila nevesta Martina Lacka. Toho určite dobre poznáte pod menom Sváko Ragan.

Na záver by som chcela veľmi pekne poďakovať pani Markovej za veľkú ochotu a pomoc pri písaní tohto článku, a zároveň želám veľa ďalších úspechov v zachovávaní nášho kopaničiarskeho dedičstva.

Autor: Kristína Talábová

Foto: Kristína Talábová, Ivana Marková