Registrácia
Kopanice.sk Obce Ubytovanie Gastronómia Aktivity Novinky Podujatia Workshopy Mapa Kontakt Reklama Spolupráca Kariéra FAQ Podmienky používania Ochrana súkromia Mapa stránok

© 2018 Stingray Studio

Život medzi kopcami nebol nikdy jednoduchý, ale práve preto prináša tie najrôznejšie príbehy z kopaníc. Príbehy, ktoré vznikali na našich zelených kopcoch, kamenistých poliach a tŕním zarastenými dolinami. Čas po nás zanecháva hlinené domčeky, staré stodoly, maštale, šopy, ktoré v sebe skrývajú tajomstvá histórie. Zoznámte sa s krásne tvrdým nárečím a vstúpte do skutočných príbehov zo života ľudí z vnútra, nakoľko je tento článok autentickým prepisom rozhovoru v tradičnom kopaničiarskom nárečí. Zdieľajte ťažký život s ľuďmi, ktorých život bol namáhavý, spojený s ťažkou prácou a mozoľmi pre budúce generácie. Tento príbeh je rozprávaním pani Anny Potúčkovej (1927) o jej trápeniach či radostiach na kopaniciach. Mnohí z kopaníc ju poznajú pod prezývkou Teta Bielych.

 


 

Narodila som sa zo šiestych dievčenec, staršieho veku sme sa dožili štyri. Jedna umrela maličká pol druhá ročná a Zuzanka umrela šest ročná. Rodičov som mala chudobných, otec ten robely cez zimu plátno, cez leto ten chodily do žatvy, najprv chodievaly dole do Trnavy do Špačiniec a mama tá chodievaly s nimi a nás opatrovaly pokiaľ žily nebohá babička. Keď som mala osem rokov už ma daly slúžit, prvá moja služba bola v Jandech doline u Jandou. Betka čo je Hradská tá mala pol druha roka a tú som jako opatrovala. To bola moja prvá služba cez prázdniny. A potom som bola u Borov tí mali obchod aj šenk a potom som furt každé prázdninyn niekde bola, ale tu som bola najdlhšie – tri roky. Potom ked už som chodyla do meštanky, do školy som chodyla na Polianku – peť tried a tri triedy meštanskej školy som mala na Myjave.

 

 

Ked som chodila do meštanky, tak som bývala u nejakých Majtánov, tam som bývala aj cez zimu, tak som ráno musela pomóct poopatrovať aj kravy, vody nanosit sa ešte neondilo vody z vodovodu, vodu zo studne sme noseli taký kus jak odtálto na dolinu. A ked som vyšla školu, tak prvá moja služba po škole bola v spoločenskom dome Myjava. Tam som moc nevydržala, lebo tam sme museli o jedenástej ísť spat a o štvrtej stávat. Tam som vlastne pomáhala v kuchyni a všecko upratávala. Hore na poschodí bola reštaurácia, kaviaren s hernou a boli sme tak dve až tri aby sme to mohli upratat. Tak potom som prešla do Boháčov do šenku, tam som koncom jesene dostala silný zápal okostnice, čo bolo v roku 1943. Títo Boháčovia to boli prarodičia pani moderátorky Katky Brychtovej, ked som tam bola tak K. Brychtovej otec mal tri roky. Ná potom pre moju chorobu mi museli trhať zdravé zuby a preto som dlho maródovala a nemohla sa tam vrátit. V 1944 som išla slúžit na Brezovú pod Bradlom k Šlahorovcom, oni mali nejaký obchod aj pekáren. Tam som tieš o štvrtej stávala aby som zamiesela na chleba, potom bolo treba kravu nakŕmit, nadojit potom íst na drevo.

 

Tu som slúžila celý rok, na to som však musela odejst lebo som chodela pomáhat nejakým Fajnorom a tu ma boli chyteli Nemci. Vtedy po osmej bol zákaz vychádzat a ná ja som po ósmej išla odtal ked som im podojila kravy, lebo nemaly slúžku. Ná a tak ma zavreli na meštianku do portne a tam som bola do pol noci. U Fajnorov mali Nemci nejaké kone a tam bol aj Čech Sudeták tak ten prišel o pol noci menit služby a ten ma tam vydel, že čo tam robím, tak som mu povedala. Tak ten išel za velitelom a ten ma odprevadel až po dvere Šlahorov. A potom sa mi zase vyhrážaly partizány, mysleli si, že donášam Nemcom. Preto som musela utiect domov. A tak som bola, až kým prešla vojna doma u rodičov. Až ked prešla vojna, tak sme chodeli na okopávky na Brezovú u Ciranov, kde si ma potom aj nechali jako slúžku. A zase som mala smolu, chcel ma jeden chlapčisko a ja som ho nechcela lebo chodieval na Kovačíkovej za cigánkami. Tak sa mi vyhrážal, tak som zdupkala až na Moravu. Na Moravu som sa rozhodla íst lebo tam slúžela moja sestra a nemala sa zle. Na Morave som robila aj s konmi, bola som aj dievka aj paholek.

 

 

Ale velice mi tam bolo dobre a potom prišli len pre mna mama, už mali pre mna ženýcha. No koncom decembra som prišla domov a 15.februára 1947 som sa vydávala , vtedy som mala devatnást roky.

 

 

No a odvtedy sa trápim tu u Bielych. No a tieš som mala šest detý. Vychovala som ich pet – Zuzanku, Štefána, Betku, Milanka a Janka, maličká Anička mi umrela som mala predčasný pôrod. Muž mal veľký statok viac ako sedem hektárov pôdy, mali sme kravy, kone, ošípané, hydiny. Na lúky sme chodeli pásť, kosilo sa, nie ako teraz, že sa všetko nevykosí. Vtedy som až z Batkovej nosila trávu na chrbte a od Lipovca šústie na hrbe. V 1957, keď sa nesplneli dodávky, môjho dali na nútené práce do Ostravy a tam robel. Lebo môjho Janka sme museli dat do školy. Lebo v škole ho neprijali, ked mal dva krát zápal mozgových blán. Preto sme ho daly do Trnavy, nebohý Plačko mi to vybavil, do osobitnej školy – tak tam bol šest rokov. Noa tak mójmu múžovi stŕhali tristo korún na tú školu. No lebo šak na družstve sme zarábaly sedom najviac desat korún denne.

 

No a na tolký majetek som bola sama, tak mój musel napísat čast družstvu, ale že nech ho tam nechajú robet. Ja som potom išla do tej školy majstrovskej polnohospodárskej 1961-62 to boly pet mesačné kurzy od novembra do apríla.

 

 

Na od 1960 odkedy sa založelo družstvo do 1977 som robela skupinárku. A od 1977 – 81 som robela na miestnom národnom výbore. Predemnou robel Chalko a toho som išla zastupovat. Miestny národný vybor fungoval tu od 1957 roku, ked sme sa odtrhli od Košarísk. Prvým bol Čuvala z Batíkovej potom bol Baláž, ná potom Chalko a po nom ja, po mne išól Valihora a po nom Hrajnohová.

 

 

Za Chalka sa vybudovala napríklad cesta 1975, čo Kázik vybavel alebo vodovod 1976. Čo sme mohly to sme robely, vtedy bola súdržnost ludí. Vtedy sa vyhlásilo a cez brigády sa robelo, ne cez firmy. Vtedy sa obec rukami budovala.

 

 

Boli aj pekné časy aj tažké časy, hlavne začiatky družstva boli tažké, ale vždy nám nebohý Danko hovoril, nebojte sa ked sa vybuduje družstvo aj nám bude lepšie a taj aj bolo. Potom nám aj bolo ozaj, pokál sme sa nezlúčeli s Košariskámi a Brezovú. Ale aj ked sme sa narobeli, ale vždy bolo veselo.

 

 

No najviac spomínam a velice si vážim, že som bola v Prahe, na Hradčanoch z MDŽ 1973, vtedy bol ešte prezidentom Ludvík Sloboda a tajomníkom Gustav Husák a boli sme tam tri dny. Potom v 1974 bol druhý celoslovanský svaz žien a bola som zas v Bratislave, tak to mám také dobré spomienky, že som čosi aj zažila.

 

Ale največšiu radost v živote mi robely deti potom vnúčatá, ktorých mám desat a teraz aj pravnúčatá, ktorých mám desat. Aj ma nahnevajú, aj ma potešia a furt som mladá, lebo furt tu mám mládež.

 

Autor: Kopanice.sk

Foto: Kopanice.sk

Galéria

Komentáre (0)

Musíte sa pre pridávanie komentárov...

Ešte neboli pridané žiadne komentáre, buďte prvý a začnite konverzáciu...