Emil Sedlák: V zrkadle je to inakšie

17.09.2018

Myjava Ivana Ušiaková Kultúra

Záhadná, rozporuplná a plná symboliky, démonov a zmätku, taká je výstava od Emila Sedláka, inšpirovaná dielom, ktoré nikdy nevyšlo v slovenčine. No pre autora sú Spevy Maldororove krčahom večnej inšpirácie, afrodiziakom a hnacím motorom fantázie, lebo mu poskytujú vytvárať neobmedzené množstvo otázok a zas a znova maľovať obrazy plné surrealizmu. Pri hľadaní podstaty samého seba mu môžete pomôcť do 25. septembra v umeleckej sále Kultúrneho domu Samka Dudíka v Myjave, ale mám obavy, že sa v nej stratíte rovnako ako Maldoror vo svojich myšlienkach. Chvalabohu, lebo to znamená, že sa vás dielo dotklo nielen letmo, ale silne a začalo vo vás pulzovať.

Je tápanie niečo zlé? Veď už samotný Sokrates sa strácal vo svojich otázkach a tým bol bližšie k pravde. Iste bolo by jednoduchšie dať všetkému odpoveď a bodka, ale čo by bolo na tom zaujímavé? Hľadanie je cesta. Je to znovuzrodenie. V obrazoch sa dá ľahko zamotať, ale zároveň precitnúť. Dostať sa do akéhosi tranzu, keďže nerozumieš a zároveň chápeš. Ponoriť sa do mikrosveta jedinečných detailov, ktoré ťa lámu a dávajú ti zrkadlo, no na druhej strane vďaka nim konečne vidíš. Vidíš za obzor svojich myšlienok a skúseností. Vidíš to, čo ťa poznačilo i dalo krídla. Pozoruješ sám seba pod mikroskopom, lebo ako povedal autor, kým sa neponoríš najhlbšie do svojho vnútra, nemôžeš pochopiť ani iných.

Reč obrazov je nezrozumiteľná a veľmi ťažká na pochopenie. Sú v nej skryté vášne, vnútorné rozpory, hukot duše. Hotové šialenstvo. Niečo ako sa ocitnúť v pekle a pritom sa cítiť v bezpečí. Prečo? Lebo za maskou všetkých lží a prízrakov sa konečne človek otvoril sám sebe a bol k sebe maximálne úprimný. Je to fantazmagorické, iste, ale pokľudné vlny idylky vás nezanesú na druhý breh. Nezmenia vás. Neunesú preč. Niekedy musíme vyjsť z rovnováhy a absolútne sa stratiť, aby sme pochopili zmysel. Aby sme ho precítili. Aby sa rozoznel ako pieseň na všetky strany. Aby sme na bolestné rany pozerali so šialeným smiechom. Znie to manickodepresívne, možno až psychopaticky, ale poznáte ten pocit, keď vyleziete obrovskú horu a potom vidíte úžasný výhľad, o tomto je to. Len všetky farby nám umožňujú vidieť celistvo. Len ruka v ruke so všetkými problémami a pochybnosťami je možné skutočne lietať.

Spevy Maldororove je ohňostroj márností, kde za rúškom banalít cítiť hlboké myšlienky, a práve preto Lautrémontove dielo nenechalo Emila Sedláka chladným ani po dekádach rokov. A tak ilustroval knihu, ktorá nikdy u nás nevyšla, lebo jej kontroverzný text vzbudzuje opovrhnutie, zradu morálky a je ľahšie niečo zakázať, než pátrať medzi riadkami, prečo sa Maldoror odcudzil svetu, prečo aj my niekedy konáme, ako konáme a prečo strácame Boha, ale skôr prečo on stráca nás. Zo Sedlákových obrazov ide zvláštna energia, ale kto sa jej nezľakne a naopak otvorí, môže byť zasiahnutý katarziou. Lebo nielen maliar musí maľovať mozgom a nie rukami, ale aj vnímavý návštevník by mal uchopiť svoj mozog, ak chce mať zážitok z diela. Na Myjave vás teda čaká nevšedná výstava, ktorá vás nechá na rozpakoch, ale ide o tom, či sa v tej vode začnete topiť alebo naučíte plávať.