Kultúra

Zo zákulisia Medzinárodného folklórneho festivalu Myjava 2018: Sobota

Zo zákulisia Medzinárodného folklórneho festivalu Myjava 2018: Sobota

• Kopanice.sk

• /

• Novinky

• /

• Kultúra

• /

• Zo zákulisia Medzinárodného folklórneho festivalu Myjava 2018: Sobota

Sobotné ráno nás Peruánci milo prekvapili. Na rozdiel od oboch afrických súborov, ktoré som predošlé roky musela takmer až ťahať z postelí za uši, už chlapci aj napriek niekoľkým dňom vystupovania vkuse a nedostatku spánku čakali o 7:15 aj s krojmi a všetkým potrebným na celý deň. Menší šok prišiel pri dievčenskej chatke. 15 minút pred dohodnutým odchodom na raňajky sme ich našli ešte spiace v posteliach. Slečna Anita, ale ihneď vyskočila a so smiechom sa ospravedlňovala – keď im o šiestej zazvonil budík, povedali si, že si ešte 10 minút pospia…a samozrejme zaspali. Bleskovo sa však nachystali a do jedálne sme prišli ešte stále v norme.

Raňajky sa súboru veľmi páčili a treba oceniť i tety kuchárky, ktoré pripravili mini-švédske stoly. Keďže nám do sprievodu mestom zostávalo ešte stále veľa času, nechali sme súborákov v kľude sa najesť a pustili sa do reči s muzikantmi. Rozprávali sme sa najmä o jedle. Podobné raňajky, čiže chlieb, maslo, syr, šunka, olivy a zelenina jedávajú v Peru najmä pri pobreží. Keď sme sa pýtali na tradičné jedlo, ukázali nám rovno dve – pobrežné „ceviche“ (zmes surových marinovaných rýb a morských plodov s citrónom, cibuľkou a chilli), ktoré si vraj dáva každý turista čo navštívi Machu Picchu a potom „pachamanca“ (zmes pečeného marinovaného mäsa a zeleniny), pochádzajúce z Ánd.

Veľmi sa mi páčilo, ako sa folkloristi zaujímali o náš jazyk. Naučili sa povedať napr. dobré ráno, ďakujem, prosím alebo syr. Anita sa chcela špeciálne naučiť slovenské „ľúbim ťa“, aby mohla tetám kuchárkam hneď vyjadriť vďaku za perfektné jedlo.

Potom sme sa už presunuli na provizórne parkovisko pri vstupe do centra. Zatiaľ čo sa súbor prezliekal v autobuse, skočila som na požiadanie tanečníkov kúpiť im nylon na opravu amazonských kostýmov. Po návrate ma čakalo vtipné prekvapenie. Jeden z tanečníkov si vždy na sprievody pripravuje špeciálne divadielko –diváci si určite dobre zapamätali zvodnú krásavicu s fialovými vlasmi.

Keď sme zaujali miesto v sprievode za Čínou, navodili mi tanečníci mierny infarkt. Doslova dve minúty do začiatku sa urgentne vypýtali na WC. Zmeškať začiatok sprievodu alebo riskovať katastrofu počas neho? Keďže toalety špeciálne pre účinkujúcich v sprievode zabezpečené nie sú, napadlo ma spýtať sa v neďalekom Hoteli Štefánik. Jedno veľké zborové „prosím“ zamestnancov recepcie obmäkčilo, za čo ešte raz veľmi pekne ďakujem. Do už hýbuceho sa sprievodu sme sa síce zaradili na poslednú chvíľu, ale všetko nakoniec dobre dopadlo.

Nepríjemne ma prekvapili iba niektorí diváci. Chápem, že každý by si najradšej spravil peknú fotku a mal najlepší výhľad, ale to neospravedlňuje hrubé spôsoby. Zahraniční hostia, hoci nerozumejú nášmu jazyku, takéto prejavy vnímajú a rozhodne im nepridávajú na pohode. Na druhej strane je aj na nás, ako sa chceme prezentovať pred svetom. Súboráci si vážia záujem divákov, ale správať sa k hosťom ako k cirkusovým zvieratám nie je v poriadku.

Po sprievode a krátkom vystúpení na pódiu sme pokračovali tradičným fotografovaním s tlmočníkmi a verejnosťou.

Po obede si Anita chcela s tanečníkmi ešte raz prejsť choreografiu na večer, tak sa na ploche pred štadiónom konala improvizovaná skúška. Nadšené obecenstvo tento raz Peruáncom vytvorili zvedaví okoloidúci a ľudia na balkónoch.

Do večere nám ostávala ešte kopa času, tak sme sa rozhodli vziať súbor na výlet na Bradlo a ukázať im aspoň kúsok z krás kopaničiarskeho kraja. Počasie nám prialo, tak si mohli užiť aj pekný výhľad. Dozvedeli sa aj niečo o M.R. Štefánikovi, ktorý bol okrem iného aj významný cestovateľ. Uctili si ho svojrázne na peruánsky spôsob – tancom.

Potom sme sa presunuli do areálu Trnovce, aby si mohli rozložiť svoj stánok s tradičnými remeselnými výrobkami. Doteraz každý môj súbor priniesol z rodnej krajiny drobnosti na predávanie a zo skúsenosti môžem povedať, že mali vždy úspech. Súbor si takto dokáže privyrobiť na svoje fungovanie, mať bližší kontakt s divákmi a návštevníci si zasa môžu v pokoji urobiť fotku, porozprávať sa s inou kultúrou a odniesť si zaujímavý suvenír z ďalekej krajiny. Preto ak aj v budúcich ročníkoch uvidíte podobné stánky exotických účinkujúcich, určite sa nehanbite pristaviť na kus reči.

Po výlete všetkým na večeri veľmi chutilo. Až tak, že sme Peruáncov museli naučiť nové slovíčko – dupľa.

Z večere sme sa s veľkou časovou rezervou presunuli do šatní v zákulisí, lebo už pri plánovaní dňa s vedúcou sme sa dozvedeli, že obliekanie krojov na prvé číslo môže trvať aj hodinu. S ubúdajúcim časom mierne stúpala nervozita, objavili sa menšie problémy s dievčenskými krojmi. V jednej chvíli ma dokonca Anita prosila o prehodenie tanečných čísel. Vzhľadom na časovú tieseň to už však nebolo možné, tak sme sa aspoň snažili súbor čo najviac upokojiť. Posledné úpravy kroja prebehli tesne pred vstupom na pódium.

Stres spôsobil, že tanečníci urobili na začiatku malú chybičku, pre ktorú boli ako profesionáli potom veľmi smutní, ale my aj divácky aplauz ich ubezpečil, že sa nič také nestalo. Nasledovalo druhé číslo, nožnicový tanec, za ktorý mimochodom títo dvaja tanečníci získali prvé miesto v tanečnej súťaži na festivale v Maďarsku. Zatiaľ čo si obecenstvo užívalo akrobatické vystúpenie, v zákulisí prišlo inému tanečníkovi zle. Jeden z kolegov tlmočníkov je našťastie lekár, takže do príchodu zdravotnej služby mu poskytol starostlivosť. Nič vážne sa nepotvrdilo, a keďže už mal svoje tanečné číslo za sebou, zdravotníci odporučili dostatočný pitný režim a odpočinok.

Po exotickom amazonskom tanci sme absolvovali ešte niekoľko rozhovorov pre televízie a tlač, no potom sme už vyrazili na chatky, aby si súbor mohol odpočinúť a pripraviť sa na posledný festivalový deň.

Autor: Kristína Talábová

Foto: Kristína Talábová, Bernadeta Murcková