Zo zákulisia Medzinárodného folklórneho festivalu Myjava 2018: Nedeľa

06.07.2018

Myjava Kristína Talábová Kultúra

Posledný festivalový deň pripravil v zákulisí veľkú skúšku emócií. Vyrovnať sa so stratou milovaného človeka je veľmi ťažké, no ak sa k tomu nachádzate tisíce kilometrov od domova a máte pred sebou deň, kedy sa musíte usmievať, spievať a tancovať, zrazu balansujete na hrane nemožného. V tento deň sa môj rešpekt voči peruánskemu súboru ešte viac prehĺbil. V smutnej chvíli sa zomkli, aby úžasným spôsobom prejavili svojmu členovi podporu a pomáhali vyrovnať sa s obrovskou bolesťou. Vďaka patrí autorovi nedeľného programu, ktorý súbor nechcel trápiť a nechal im priestor na nájdenie pokoja. Ako skutoční profesionáli o chvíľu predsa len požiadali o možnosť vyskúšať si svoje večerné číslo. Hoci sa už teraz snažili skrývať svoje vnútorné rozpoloženie, úsmevy ich postupne zrádzali.

Veľmi nepríjemne sa v tejto chvíli ukázali iní organizátori, ktorí súbor veľmi nevyberaným spôsobom prerušili a odopreli im doskúšať si svoj 6 minútový vstup, kvôli tomu, že na skúšku čakali v poradí detské súbory. Bola to posledná kvapka a slečna Anita bola kvôli tomu veľmi zarazená i nahnevaná. Nečudujem sa jej. Už som videla, ale aj osobne sprevádzala súbory, s ktorými sa pracovalo naozaj ťažšie, no títo folkloristi z Peru boli neustále vysoko profesionálni. Prišli k nám z Maďarska, bez jediného dňa prestávky, priamo po týždni vystupovania. Hneď ich tu čakal nabitý program, nevyhli sa kvôli tomu ani miernym stresom v predošlých dňoch. K tomu, aj keď tu, v porovnaní s inými krajinami, kam chodia vystupovať, dostali skromnejšie podmienky, nikdy sa ani trochu nesťažovali, vo všetkom hľadali pozitíva a neustále boli aj za to málo vďační. O to viac nás s kolegyňou Berny zamrzelo, že sa im v našej rodnej krajine viackrát od ľudí nedostali rešpekt a úcta, ktoré im prináležia. Aj keď im ako hosťom nevieme v porovnaní s inými krajinami poskytnúť to najlepšie po materiálnej stránke, mali by sme sa to snažiť dobehnúť aspoň po tej ľudskej. Aby si Slovensko, a hlavne teda Myjavu, zapamätali v dobrom a v dobrom tiež o nás rozprávali doma svojim blízkym a priateľom. Túto udalosť sa nakoniec aspoň sčasti podarilo urovnať niekoľkými ospravedlneniami a ponúknutím času na skúšanie neskôr, pred záverečným Galaprogramom.

Poobede sme sa nakrátko stretli s pánom Petrom Adaskom, potomkom myjavských vysťahovalcov z Little Falls v USA, ktorý sem aj so skupinou priateľov prišiel hľadať príbuzných.

Neskôr sme mohli súboru dať v areáli Trnovce nachvíľu rozchod, kým prišiel čas na skúšanie. Zatiaľ si mohli poobzerať tradičné slovenské remeselníctvo a iné jarmočné výrobky alebo sa pobaviť s chodúlmi na Hrišči.

Iní využili možnosť pripojiť sa na dlhšie v zákulisí k internetu a komunikovať s domovom, lebo v chatovej oblasti nie je WiFi k dispozícii a po minulé dni sme mali relatívne obmedzený čas.

Na skúške všetci ocenili, že mali javisko takmer polhodinu len pre seba. Pri nedeľnom čísle bolo kvôli synchronizácii jednotlivých tanečníkov najdôležitejšie vyskúšať si rozmiestnenie na javisku. Slečna Anita dokonca na mieste vytvorila variáciu ich choreografie, a to špeciálne pre amfiteáter v Trnovcoch.

Potom sme sa hneď zaradili do už prebiehajúceho programu Tance s priateľmi, aby sa diváci pod taktovkou Alejandra a Manuela naučili tancovať na peruánsky spôsob. Chytľavou hudbou a pohybmi vtiahli do tanca množstvo ľudí.

Z oficiálnych povinností zostal už len Galaprogram. Pre súbor mal okrem rozlúčkového, aj ďalší citový význam. Svoje vystúpenie venovali do neba. Oduševnený výkon majstrov umelcov bol zase raz odmenený búrlivým potleskom a moderátor ani netušil, aký až výstižný výraz použil, keď ich nazval „nezastaviteľní Peruánci“.

Nasledovalo ceremoniálne ukončenie festivalu, aj s úsmevne zabudnutým Jeanpierom, ktorý sa však po chvíli hrdo doplnil rady svojich kolegov pri poslednom klaňaní.

Nebolo to posledné lúčenie sa toho dňa. Po večeri sa súbor na čele so slečnou Anitou poďakoval tetám kuchárkam a na pamiatku im pripravili prekvapenie v podobe drobných darčekov spolu s replikou peruánskej obradovej dýky, ktorá sa bude odteraz vynímať na stene vedľa kuchynských nožov.

Jedno malé prekvapenie sme si pre súbor prichystali aj my tlmočníčky. Keďže Peruáncom veľmi chutilo slovenské pivo, ktorého vzorky mohli ochutnať v areáli Trnovce, a už bolo po povinnostiach, kúpili sme im pár fliaš a pripravili malé posedenie pod hviezdami. Dostali od nás aj maličké, slovensko-myjavské darčeky s venovaním, aby si nás lepšie zapamätali.

Večer sa niesol v pohodovom duchu. Rozprávali sme si strašidelné príbehy a legendy z oboch našich krajín, folkloristi aj z ich predošlých ciest po Európe. Peruánska kultúra o chvíľu zaklopala na dvere a na začiatok pre nás Anthony pripravil paródiu na populárne latinskoamerické speváčky, pri ktorej nás smiechom rozboleli bránice.

Potom už sa tancovalo. Tanečné páry nám predviedli svoj spôsob moderného tanca a usporiadali malú tanečnú školu aj pre nás, Slovenky. Berny, bývalá tanečnica FS GYMNIK, sa napríklad od Alejandra naučila salsu.

Ráno nás súbor už klasicky v dohodnutom čase čakal zbalený pred chatkami. Pri čakaní na autobus sme sa ešte vyšantili spoločným fotením a pobrali sa na raňajky.

Nakoniec sme riešili ešte posledný problém – slovinský festival kvôli nedorozumeniu neposlal pre súbor autobus, preto sme museli na poslednú chvíľu vystrojiť ten náš. Zakiaľ folkloristi oddychovali v centre mesta pripojení na internet, zabezpečili sme pre šoféra Ľubka posledné dokumenty a požiadali organizátorov, aby pred dlhou cestou ešte zabezpečili pre súbor obed v Spoločenskom dome. Tam chlapcom hneď padla sánka kvôli peknej futbalovej výzdobe.

Potom už nasledovalo posledné lúčenie, poprianie šťastia do ďalších vystúpení a srdečné pozvanie na festival v Peru.Na záver sa chcem poďakovať týmto úžasným ľuďom s neskutočnou energiou pre život a mojej fantastickej a večne usmiatej kolegynke Berny, za nezabudnuteľný zážitok.