Studnica zážitkov a spomienok našich predkov

15.04.2018

Priepasné Kopanice.sk Kultúra

„Štefán, už bude omlátené, už móžeš vŕšit. Štefan vŕšel, lež vrch, čo sa robjévál do špicata jako strecha, ten nevišjél, lebo bolo málo slami. Bolo tam ešče njéčo zo starého kozla. Ten rozebrali, abi to zavŕšeli, lež im to furd nevichádzalo, išlo to len dorovna. Potom ujco hovorí: No a čo!“ Ket sa v Americe móžu stavad domi z rovníma strechámi, tak f Prjepasném, móšte mad rovné aj stohi slami.“

Úryvok z knihy „Víprafki – rozprávania z Priepasného“, ktoré uzreli svetlo v piatok (13.04.2018) v Kultúrnom dome Priepasné. Táto knižná publikácia obsahuje zbierku kratších veselších i smutnejších príbehov obyvateľov kopaničiarskej dediny Priepasné, ktoré sa uchovali ústnym podaním. Jednotlivé príbehy ľudí si zapisovala pani Alžbeta Krásna do svojej „Batíckej knihy“, ktorú poskytla s dôverou Centru tradičnej kultúry v Myjave a spolu spolupracovali na knižnom vydaní. Kniha pozostáva z 202 príbehov tematicky členených do siedmych kapitol.

Publikácia v širšom rozsahu nadväzuje na CD nosič, ktorý obsahuje štyridsať šesť krátkych príbehov zábavného charakteru z obce Priepasné – „Kopaničjarske víprafki“ (2016). CD vzniklo ako hovorené slovo pre uchovanie živej formy nášho dedičstva. Pretože nárečie je niečo čo nás definuje, niečo čo dedíme a tvorí naše bohatstvo. Preto sa tu naskytuje otázka, poznáme my ako mladšia generácia svoje bohatstvo a kultúrnu krásu našich predkov? Tieto dve diela nám dávajú príležitosť či už spoznať alebo si pripomenúť našich predkov cez ich oči – ich vnímanie, postoje, myslenie a cítenie. Obidve diela vznikli za podpory Fondu na podporu umenia.

Na krste knihy sa zúčastnili takmer všetci čo na knihe pracovali a vložili do nej kus svojej osobnosti. Krst uviedla pani Viera Feriancová slovami „Do nášho tímu pribudla Lívia Grznárová a hľadala si svoj vlastný projekt a tu sa vynoril projekt Víprafki, ktorý hľadal svoju Líviu“. Lívia Grznárová odborne spolupracovala na celej knižnej publikácií ako aj na spomínanom CD a uvádzala celý krst knihy.

Ako prvý mal príhovor starosta obce Priepasné – Peter Czére, ktorý predniesol ďakovnú reč všetkým čo sa podieľali na vzniku knihy a obzvlášť pani Alžbete Krásnej, ktorá trpezlivo po celé roky zbierala príhody zo svojho okolia.

Ďalej dostala reč pani Alžbeta Krásna, ktorá vyrozprávala príbeh ako vznikla „Batícká kniha“. Príbehy, ktoré zapisovala siahajú približne od roku 1980. „Prišla som k „Batíckej knihe“ veľmi jednoducho a to tak, že som sa vydala do Priepasného. Písala som obecnú kroniku a často som sa stretávala so staršími ľuďmi, ktorí mi rozprávali o svojom živote. Už vtedy ma to zaujímalo. Po nejakom čase prebiehala výstavba rodinných domov a vtedy sa svojpomocne stavali. A hlavne partia mužov sa stretli a pri slivovici sa rozprávali a ja som to značila. Keď som však mala papierikov plnú igelitku nastal čas, hlavne v zime kedy nebolo toľko roboty po večeroch, som to začala prepisovať. Vždy som tam chcela niečo nové povsúvať ako starodávne slová, prezývky aby sa zachovali až som to prepísala do veľkej knihy, ktorú som nazvala „Batícka kniha“. „Batícka kniha“ pretože moji predkovia pochádzajú z oblasti Batíková z Priepasného a v nej mám zapísané všetko čo som počula v Priepasnom. Napríklad siroty z Rimavskej Soboty, Amerikánov, ktorí odchádzali za prácou, starodávne slová, rastliny a živočíchy z Priepasného atď. Do knihy Víprafki sa zmestilo 202 príbehov, ja ich mám celkovo okolo 400.“

Na pódium boli prizvaní aj manželia Cáfalovci, ktorí narozprávali CD – Kopaničjarske víprafki. Predviedli nám veľmi živé a autentické rozprávanie dvoch príbehov, ktoré sa im dvom najviac páčili a pri nahrávaní mali veľké problémy s udržaním svojho smiechu.

Pán Cáfal prerozprával príbeh „Cesta ze šenku“, ktorý nájdete aj v knihe. „Nuž kedisik bívalo chodníčkvou narobeních krížom – krážom. Starý Močanský ten chodjévál do šenku aj na Poljanku krížom cez pole, cez les a hlavne popri potoku. Ráz si vádz f šenku vipili a jak si tag ide po tej ceste, viprávali sa sám se sebu, zrazu sa im kíchlo a umelé zubi im vileteli ven. Pravda bola uš tma, tag nebude ich uš hladat tag isjél domu. Za nim isjél suset stúpél na ne a vidrželi, tag ich dvyhel pichél ich do krafského lajna, neh ich je dobre videt. Stary Močanský na druhí den ráno pravda, hned isjél zubi hledat no a nasieli ich zapichnuté v lajne, tag ich vitiahli, povitjérali f tráve aj ve svojej modrej zástere. Lebo chlapi nosjévali zástery na konopníh gacoh, tag ich vyutierali pichol do huby, tri rázi si odpluli, striri rázi škaredo zahrešeli a išli po svojéj robote dál.“

Pani Cáfalová prerozprávala príbeh „Stratená fajka“: „Njékterí chlapi fajcjévali s fajki, lebo to len tag bafkali nemoseli to díchat. Boli spokojní, ket sa im s hubi kadí. Vraj ih to ukludnovalo. Takí boli aj tentaj svatko z Pažite, ten čo odjákživa fajčjéval od mlada fajku. Dicki ju mal v hube a potom ket už bol starí zabúdal. Stále niečo hledal či po venku alebo po nútri. Rás tak ráno tieš tag prehadzovál šécko f kuchini. Našla ho tam žena a spustí, ná čo tu zas šecko rozhadzuješ, čo zas len móžeš porád tag zrána hledad a šade kutrad jako kohúd na hnoji? No šák čo, no čo asik. Šag moju fajnu nemóžem nigde nájst. De si mi ju zase strčela. Dicki mi mosíž šecko njéde pichnút. No mna asi s teba porazí a nije len to, ešče ma k temu aj šlak trafí! Šak ju máž f papuli, ti chumaj starí. Ná, aj takéto sa móže njéčo stat, abi si njékdo mal f hube fajku a ešče ju aj hladál. No a čo take sa stalo! Šak ket sa mi z njéj kadí, vjem že ju mám v hube. No a fčil akorát sa mi z njéj nekadí, tak jak móžem vedet, že ju mám v hube, ket si na nu nevidím. A už tu tolko nedrkoc! Čo hne zrána plašíš ludí.“

Po veľmi zvučnom prednese oboch príbehov dostal slovo Martin Chochol, ktorý je z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied a odborne spolupracoval na knihe. „Prečítal som si ukážky z textov a snažil som sa čítať texty len z odborného hľadiska – nedalo sa. To boli tak nádherné texty, že ja som si vypýtal ďalšie a potom ešte ďalšie a potom všetky. Bál som sa či ma nebudú podozrievať, že ich chcem ukradnúť. Tak som ich upokojoval, že si tie texty potrebujem, ba chcem prečítať lebo v nich nachádzam veľa živej spomienky na minulosť. V textoch som navrhol určite zmeny z odborného hľadiska zápisu. Myslím, že sme spoločne odhalili väčšinu problémov, ktoré tam boli pretože texty vznikali za dlhé roku a vychádzali z rozprávania mnohých ľudí. Niektorí ľudia boli starší, sčítanejší, niektorí boli dlhšie mimo domovov, tak každý mal trošku iný spôsob rozprávania a preto aj jazyk textov sa mierne líši medzi jednotlivými príbehmi. Ja som sa snažil nájsť čo je naozaj prijateľné v obidvoch polohách a čo je chyba. Táto úloha bola niekedy naozaj ťažká. Som si istý však, že zážitok z textov to neovplyvní a nepokazí. Ja tie texty vnímam ako jeden veľký dar tím najmladším a ešte aj budúci generáciám. Pretože v tých textoch bez nejakého pátosu je poklad. V tých textoch sú spomienky, myšlienky videnie sveta ľudí, ktorí tu žili a v týchto textoch môžu žiť pre nás ďalej. Musíme si zachovať tieto spomienky na minulosť pretože tie nás definujú a tie definujú aj našu budúcnosť. Táto kniha nie je odborná dialektická príručka, toto je studnica zážitkov poznania spomienok našich predkov.“

Následne dostala slovo pani Jela Juríčková, ktorá sa podieľala na knihe ako jazykový poradca: „Naozaj práca na knihe bola otázka kompromisov. My sme sedeli s Líviou a hovorili si: Čo počujeme? Čo tam máme napísať, aké slovo, aké písmenko? A zase boli určité výrazy, ktoré ľudia z iného kraja a mladý ani nemusia poznať a nie je to chyba. Skutočne vtedy sa tak hovorilo a malo to svoj význam. Aj keď sa nemusí zdať, ale zložito sa tvorí zápis, keď sa hovorí tak sa nám to zdá normálne, všetci tomu rozumieme a vieme viprávjat, ale keď to máme zapísať tak nastáva strašný problém.“

Nádherné kresby a špecifické postavy má na svedomí pani Tatiana Tóthová, ktorá je naša kopaničiarka z vedľajšej obce Košariská. Ako správna umelkyňa jej predslov začal slovami, „radšej sa vyjadrujem na papieri“, čo bolo veľmi úprimné a sympatické. „Keďže som každé ráno dochádzala autobusom stretávala som rôzne babičky v krojoch niekedy ešte s kačicami, kuriatkami a pes za nimi utekal z neďalekého domčeka. Vždy sa mi to tak vrývalo hlboko do pamäte a nakoľko som ako malá vyrastala inde sa mi to zdalo nezvyčajné, ale patrilo to k životu tu. O to viac ma to zaujímalo a sledovala som každý detail na kroji, sledovala som ich správanie, reakcie, emócie. Keď sa naskytla možnosť spolupráce na tejto publikácií tak sa mi hneď vynárali presne tieto spomienky a hneď som sa v tomto projekte našla. Veľmi rada som sa stala jeho súčasťou.“

Celkový grafický dizajn navrhol Jan Karlík. „Som veľmi šťatný, že som mohol prispieť svojou účasťou do mlyna. Ešte by som sa vrátil k CD, ktoré tu bolo spomenuté. Mám dvoch chlapcov, ktorým CD púšťam a majú z neho úprimnú radosť. Stále ho počúvame dokola a stále nás neprestalo baviť. Chcem len tím povedať, že touto činnosťou inšpirovali aj mladšie generácie a vzniklo skvelé dielo.“

Ďalej krst knihy pokračoval v príjemnej atmosfére, ktorú tiež dotvárala tradičná hudba pod vedením Petra Obucha. Krst knihy prebiehal posypaním lúčnych kvetov, ktoré sypala pani Alžbeta Krásna a pritom rozprávala. „Krstíme kvetmi aby ste z knihy mali radosť ako z týchto kvetov. Aby Vám priniesla aj niečo do života aj tej nastupujúcej generácie, ktoré snáď budú z tohto čerpať. Ja by som poďakovala všetkým, ktorý sa zúčastnili na tejto knihe. Ďakujem všetkým, ktorý vyvinuli veľké úsilie aby Víprafki uzreli svetlo sveta a zaslúžili sa o to a podporili našu Priepasňanskú kultúru. Ďalej by som chcela poďakovať naším všetkým Priepasňancom, pretože bez nich by táto kniha nebola napísaná. A v neposlednom rade ďakujem našim dvom víprafkárom Štefanovi Markovi (Belákovi) a môjmu mužovi Pavlovi Krásnemu čo mi všetko tlmočil. A ďakujem aj Vám, že ste sa zúčastnili.“

Týmito slovami sa uzavrel krst knihy a ďalej pokračovala príjemná hudba, oslavoval sa úspech vydanej knihy Víprafki – zozbierané Alžbetou Krásnou a CD – Kopaničjarske víprafki. Ak ste si knihu alebo CD nestihli zakúpiť na mieste môžete si ich zakúpiť v Turistickom informačnom centre, Partizánska 290/17 v Myjave.