Kultúra

Slovenská armatúrka Myjava v kontexte spomienok – výstava k 80. výročiu

Slovenská armatúrka Myjava v kontexte spomienok – výstava k 80. výročiu

• Kopanice.sk

• /

• Novinky

• /

• Kultúra

• /

• Slovenská armatúrka Myjava v kontexte spomienok – výstava k 80. výročiu

Od pondelka 15. januára 2018 až do konca mesiaca je v DK S. Dudíka v Myjave otvorená výstava pod názvom Armatúrka a Myjava, venovaná najväčšiemu priemyselnému podniku v kopaničiarskom kraji zároveň najväčšiemu výrobcovi armatúr v niekdajšej Československej republike i v rámci strednej Európy, Slovenskej armatúrke Myjava (SAM) v kontexte s mestom Myjava, ktorého rozvoj bol bezprostredne spojený práve s týmto podnikom. Iniciátorom výstavy bola spoločnosť SLOVARM, ktorá sa považuje za nástupcu SAM.

I keď sa tento termín nezhoduje celkom presne s príchodom predchodcu SAM na Myjavu, pretože ešte v máji 1937 tu začali stavebné práce v priestore medzi časťou nazývanou Sekule a železničnou stanicou a už v septembri sa spustila výroba v prvom výrobnom objekte tzv. „Dvořákovej dielni“, rozhodujúci pre ďalší vývoj fabriky na Myjave bol práve rok 1938. Vtedy prišlo k zániku petržalskej továrne Tauš vyrábajúcej armatúry a zbrojársku výrobu a v dôsledku mníchovského diktátu Petržalka pripadla Nemecku. Už predtým sa podarilo premiestniť stroje a najmä časť zamestnancov na Myjavu. Treba povedať, že jej predchodca firma Spěváček v Petržalke po 1. sv. vojne vyrábala rôzne kovové náradie, mosadzné lampy a svietidla. Neskorší majiteľ V. Tauš síce rozšíril výrobu, ale v dôsledku krízy a možno i nedobrého vedenia sa firma dostala pod správu Legiobanky. Jeden z jej riaditeľov – Pavol Varsík bol rodákom z Myjavy, čo pravdepodobne malo tiež vplyv na to, že práve sem na kopanice sa firma presťahovala. Predvojnová konjunktúra mala vplyv na ďalší osud továrne a pomerne rýchlo sa začala výroba rozšírená najmä o zbrojárske výrobky. Oficiálne slávnostné otvorenie novej fabriky v Myjave sa uskutočnilo až v r. 1940. V začiatkoch v dôležitých odborných funkciách a vo vedení pracovali najmä odborníci z brnenskej Zbrojovky, ktorí postupne vychovávali nových odborníkov z domácich ľudí. V roku 1939 už pracovalo v závode 700 ľudí a o dva roky neskôr viac ako1000 pracovníkov. Počas vojny dosiahol počet pracovníkov Taušovej továrne na armatúry a kovový tovar najvyšší stav až 1800. Zároveň rozvoj továrne znamenal prínos pre rozvoj mestečka, ktoré spisovateľka Zuzka Zguriška nazvala „metropolou pod slamou“. Začala sa výstavba bytov pre zamestnancov ale aj ďalších spoločenských objektov, ako napr. Spoločenského domu, ktorý ešte donedávna slúžil ako jediný hotel v meste. Počas vojny, zmena vlastníkov a jej premena na účastinnú spoločnosť zabránila pričleneniu firmy k veľkému nemeckému koncernu i tak však výroba zbrojárskych výrobkov stále vzrastala. Napr. tržby v roku 1942 dosiahli 100 miliónov korún, čo bol takmer štvornásobok oproti roku 1939. Paradoxne v tomto vojnovom období bola pomerne rozsiahla výstavba závodu, keď vznikli objekty ako montáž, zlievareň, nástrojáreň metalizačná dielňa, zámočnícka a mechanizačná dielňa ako i teplá lisovňa.

Svoju významnú úlohu zohrala fabrika aj počas SNP. Známe sú viaceré protifašistické činy a postoje zamestnancov fabriky, ktorá bola dosť pod drobnohľadom okupantov, pre jej zbrojársku výrobu. Svoje o tom vie vari už len jediný žijúci priamy účastník odboja na Myjave, Valter Smyčka. Keďže bol závod málo poškodený vojnou, mohol prakticky do mesiaca po oslobodení naplno obnoviť výrobu. Ešte v ten istý rok sa znárodnenie 28. 10. 1945 týkalo aj účastinnej spoločnosti Tauš. Už onedlho, od januára 1946 bol závod začlenený do Považských strojární Považská Bystrica. Získaním tzv. konfiškátov z pohraničia sa podarilo rozšíriť výrobu. Tak sa napr. začala výroba ventilov do duší alebo výroba skrutiek do dreva a kovu. Ako závod Považských strojární vkročila myjavská fabrika aj do obdobia budovania socializmu a udalostí z februára 1948. Významným dátumom pre závod bol 1. január 1950, kedy začal svoju existenciu národný podnik Slovenská armatúrka Myjava. Tu sa začala aj éra robotníckych riaditeľov, ktorí viedli závod prakticky až do 80. rokov, keď posledný z nich, Ján Belanský bol vo funkcii najdlhšie od r. 1954 do roku 1979. I keď na začiatku pribudlo niekoľko nových objektov závodu ako Semprex, kde sa vyrábali ventilky, transformačná stanica, zlievareň, modeláreň, ústredný sklad, učilište a nová administratívna budova, po roku 1952 ďalšia výstavba stagnovala. Problémy, s ktorými sa museli boriť vtedajší riaditelia boli nemalé a vyplývali okrem iného aj z nedostatku mosadze, z ktorej sa väčšina výrokov vyrábala a ktorej dovoz do republiky bol obmedzený. Armatúry z polyamidu doviedli v jednom období podnik takmer ku krachu, hoci v chozrasčotnom hospodárení si to nik nechcel priznať. Zlom nastal až v roku 1960, keď sa zmodernizovalo riadenie, rozšírila sa výroba z plastov a položili sa základy automatizácie riadenia a mechanizácie výroby. V roku 1963 začala výroba priemyselných armatúr, ktorá však v roku 1992 zanikla. Vznikol tiež útvar technicko-organizačného rozvoja. Veľký význam pre rozvoj novej technológie mala i výstavba novej nástrojárne, ktorá začala prevádzku v r.1965. V roku 1969 pribudol nový objekt prevádzky na výrobu z plastických materiálov. Od roku 1965 patril podnik pod spojené strojárne a smaltovne VHJ OMNIA Bratislava.

V roku 1968 vystavovala myjavská armatúrka na veľtrhu v Ostrave prvú jednopákovú drezovú batériu, s ktorou získala ocenenie. Výroba armatúr sa v tomto desaťročí od roku 1960 zvýšila na dva a pol násobok a počet pracovníkov prevýšil 4500. Rast výroby a inovácie výrobkov pokračovali aj v ďalších rokoch. Vznikli nové priestory pre pokovovanie a montáž bytových armatúr, v rokoch 1977 a 78 nová zlievareň a kováčňa. V roku 1974 bolo zriadené výpočtové stredisko a vývoj podniku napredoval aj vďaka veľkej pracovnej iniciatíve jeho zamestnancov, ktorých tvorili väčšinou ľudia z Myjavy a okolitých kopaníc. Napriek tomu začínal 5- tisícový podnik pociťovať nedostatok pracovníkov, keďže naň boli kladené z nadriadených orgánov stále náročnejšie úlohy a pomoc z týchto orgánov pritom bola slabá ak nie žiadna. Súviselo to aj s celkovou situáciou v socialistickom tábore, keď model tohto hospodárstva a ekonomiky strácal dych. V roku 1980 sa začala veľká investičná akcia Dostavba podniku SAM. Táto však bola nariadením vyšších orgánov následne spomalená a ťahala sa dokonca 90. rokov. Jej súčasťou mal byť aj nový tepelný zdroj, ktorý bol dokončený až v r.1994. To už ale prišiel rok veľkých zmien v celej východnej Európe a zo štátneho podniku SAM sa stala akciová spoločnosť a to od 1. mája 1992. Napriek tomu, že nové impulzy priniesli proces modernizácie výroby, nových výrobkov schopných svojou kvalitou presadiť sa na západných trhoch, ktoré sa vyvážali do 15 krajín sveta, napriek ziskovému roku 1992 sa nepodarilo, tak ako väčšinu slovenských podnikov udržať v zdravom vývoji a rozvoji prospešnom pre pracujúcich a občanov. Rok 1994 priniesol privatizáciu tzv. slovenskou cestou, ktorá priniesla transformáciu spoločností medzi privatizérov vznikajúcej tzv. kapitálovej vrstvy a akcionárov FNM a neskôr to vyústilo i v snahu o osamostatnenie výrobných závodov a vznik spoločnosti tzv. holdingového typu. Z toho prakticky dnes existuje už iba SAM HOLDING (výroba z plastov), dnes Slovplast, Motosam (výroba automotovelo) a malé skupiny ZHG, s.r.o. výroba odliatkov v starej zlievarni a Vývoja strojárskych výrobkov, SAM Trading (nástrojáreň) a najmä firma SLOVARM, ktorá vznikla v októbri r.2000 v objektoch pôvodnej výroby domových armatúr. Všetky ostatné závody skončili konkurzom a rozpredajom majetku pôvodnej Slovenskej armatúrky i následnej SAM, a.s. v roku 2000. Mnohé príčiny tohto diania sú podrobnejšie rozobrané v knihe myjavského regionálneho historika Jána Gálika , Myjava v obrazoch histórie, ktorú vydal v r.2013. Samozrejme v dnešnom areáli bývalej SAM je omnoho viac firiem, ktoré prišli aj zo zahraničia.

Autor: F. Lhotský

Foto: F. Lhotský