Príbehy z kopaníc

Pohľad do histórie kopaničiarskej obce Priepasné

Pohľad do histórie kopaničiarskej obce Priepasné

• Kopanice.sk

• /

• Novinky

• /

• Príbehy z kopaníc

• /

• Pohľad do histórie kopaničiarskej obce Priepasné

V lesoch Myjavskej pahorkatiny

Oblasť Myjavskej pahorkatiny svojou malebnosťou a kvalitou prostredia priťahuje pozornosť ľudí z miest, ktorí oceňujú blahodarné účinky pobytu v prírode. Už niekoľko desiatok rokov prichádzajú sem na kopanice, aby v lone prírody, v tichu a samote našli priestor na oddych a relaxáciu.

Aj obec Priepasné im ponúka malebnú panorámu oblých vŕškov, dolín a v zeleni stromov vsadených domčekov. Stoja na úpätiach kopcov, na miernych svahoch, ba aj na temene Dlhého vŕšku. Mnohé z nich neobývané, už chátrajúce, dostali nových majiteľov a s nimi aj novú šancu. Zrenovované domy stoja ako svedectvo minulosti. Osady tvoriace obec Priepasné vznikali postupne v okolí materskej obce Brezová a po stáročia boli jej súčasťou. Vytvárali ich najmä obyvatelia obce, aby získali plochy pre svoje nové polia. Rúbali stromy, vykopávali a pálili pne a prekopávaním zarovnávali pôdu. Vytvárali kopanice. Mnohé ležali vo vzdialených, zle prístupných miestach, preto si tam stavali najskôr jednoduché hospodárske stavby, salaše a košiare pre ovce.

Pohľad na Priepasnú dolinu

Počet kopaníc narastal aj z dôvodu, že poddaní za ich držbu odvádzali menšie poplatky, roboty a naturálie, než za urbárske usadlostí. Táto pôda bola panským vlastníctvom, ale zemepán s ňou mohol voľne nakladať, až keď poddanému zaplatil za námahu spojenú s jej získaním.

Aj urbár Márie Terézie vydaný v roku 1767 sa kopaničiarskej pôdy dotýkal len čiastočne. V súvislosti s kopanicami nariadila panovníčka nezvyšovať povinnosti od ich užívania a potvrdila peňažnú náhradu zemepánom pri odobraní kopanice.

Obdobie vzniku kopaníc spadá do zložitého obdobia. V polovici 16.storočia vpadli Turci do Uhorska a zabrali aj časť Nitrianskej stolice. Územie Myjavskej pahorkatiny bolo v relatívne bezpečnom území, ale obyvateľov ohrozovali ich nájazdy.

Ľudia sa už pri najmenšom podozrení niekoľko dní skrývali v lese aj so svojím dobytkom. V osadách zostali len nevládni starci. Vtedy Turci, aby vylákali ľudí zo skrýš, uchýlili sa ku ľsti. Traduje sa, že raz k svojmu zámeru využili starú ženu, ktorá sa skrývala v kríkoch. Vyhrážkami ju donútili, aby vyšla na neďaleký vŕšok a vykrikovala: ,, Anča, Beta, Juda, Kača, Dora, vráťte sa, už je Turek pohan preč!“ Keď to skrývajúci sa počuli, postupne vyšli z úkrytov a padli Turkom do pasce.

Tvorba kopaníc vrcholila koncom 18.storočia. V tom čase sa už nové nevytvárali, naopak, začalo sa so zalesnením holín. Lesy boli ničené nielen výrubom, ale aj rozšíreným chovom dobytka, ktorý sa tam voľne pásol.

V roku 1780 dal brezovský richtár zasadiť šestnásť meríc dubových žaluďov na Lipovci, na Dlhom vŕšku a v Končinách. Žalude pozbierali v hore Lopušná. Vysádzali mladé stromčeky a vysievali jedľové a brezové semeno na rôznych miestach chotára.

Kopanička na Lipovci

Že vytvorenie malej ,,kopaničky“ v hore Lipovec vyvolá spor medzi susedmi asi nikto nepredpokladal. Ale stalo sa. V roku 1773, v čase vrcholenia tvorby kopaníc, požiadal Priepasnianec Tomáš Pavelka brezovskú obec o kúpu kúska zeme v Mladých hájoch, ako sa nazývala hora Lipovec. Chcel tam vytvoriť malú ,,kopaničku“ a skromnú chalúpku. Po obdŕžaní povolenia vyklčoval kus lesa a zasial tam pod jednu mericu raže. Na stavbu chalúpky si vyrobil štyri tisíc kusov surovej tehly.

Čoskoro však zasiahla vrbovská a podkylavská obec v domnienke, že ten kus zeme nepatrí Brezovej. V jednu noc dala vzídenú raž pokosiť a pozhadzovať poukladané tehly. Toto však brezovská obec nenechala len tak. Dala vyrabovať štyri podkylavské chalupy a dohnať do Brezovej desať kráv. Tie boli celý mesiac u brezovského richtára. Spor riešil vicišpán Nitrianskej stolice spolu so zástupcami čachtického panstva.

Tí rozhodli v prospech Brezovčanov. Dvanásť hodnoverných svedkov prisahalo, že Mladé háje a aj ten špic, v ktorom bola vyklčovaná kopanica, je v brezovskom chotári a patria jeho obyvateľom odpradávna.

Priepasné ,,Prypassen“

Názvy osád, ako všade na kopaniciach, nesú pomenovanie po rodine, ktorá ju vytvorila alebo od charakteru miesta. Názov obce Priepasné sa odvodzuje od prepásania oviec. Zachovala sa povesť, ktorá hovorí, že pastieri, ktorí pásli ovce na výdatných pasienkoch, prepásali svoje stáda z jedného miesta na druhé. Prechádzali pritom cez doliny a jedna z nich dostala meno Priepasná. Košiare a kolibniská mali v susedných Košariskách.

Súčasnú obec Priepasné tvorí devätnásť bývalých osád rozložených takmer po celom chotári obce, ktorá dostala názov Priepasná. Cez dolinu preteká Priepasniansky potok napájaný potôčikmi z okolitých vŕškov. Tú lemuje veniec vŕškov. Dostali názvy ako Holubací vrch, Batková, Postávna, Slivková, Javorinky, Vysoká, Krátky, Vŕštiky, Dlhý vŕšok, Lipovec.

Ovce prepásali z Košarísk do Priepasného

Prvé písomné zmienky o obývaných miestach na území súčasnej obce Priepasné sú už z prvej polovice 18.storočia a v priebehu rokov pribúdali ďalšie. Koncom 18.storočia boli už osady sformované a bolo obývaných vyše sto domov. Žilo v nich okolo 150 rodín.

Písal sa rok 1748, keď Adam Reptik z Priepasného kúpil od brezovskej obce dva obecné pasienky. Jeden nad svojou „živnosťou“ a druhý pod Dlhým vŕškom. Lenže cez vrchnú časť jedného z pasienkov viedla obecná cesta, ktorú využívali susedia. Pravdepodobne na základe sťažností napísala obecná vrchnosť list, kde vyzývajú majiteľa Adama Reptika, aby umožnil susedom prechod cez svoj majetok. Dokument má odtlačok pečate s podpismi richtára a prísažných.

Ďalší obyvateľ Priepasného Ján Kubovic, požiadal v roku 1754 obec o doklad o kúpe. Užíval lúku na mieste zvanom ,“pod Juhásy“. Daň z pozemku platil Vrbovému, keďže chotáre obcí susedili. Každoročné mu v nerovnom teréne prívalové dažde túto lúku zaplavovali. Požiadal preto v roku 1750 brezovskú obec o pomoc. Tá uznala jeho dôvody a rozhodla, že mu dá kúsok zeme k ,“obrane tejže lúky „, z vlastného, obecného chotára za jeden toliar. Ako to bolo zvykom, na večnosť.

Ján Kubovic si dal o štyri roky urobiť ,“Výťah“ zo záznamu za prítomnosti richtárov Tomáša Velbu, Martina Karáska a prísažných. Medzi nimi boli aj Priepasnianci Ján Kubovic a Ján Tallo.

Život obyvateľov bol vyplnený prácou na poliach a okolo hospodárstva. U mnohých bol zameraný zväčša na prežitie, aj keď obyvatelia kopaníc, osobitne Priepasnianci, obrábali pomerne veľké plochy. Väčšie ako ľudia v mestečku. Polia boli ale neúrodné, kamenisté a odlesnená pôda sa na svahoch pri dažďoch zosúvala a spôsobovala škodu.

Majetné rodiny obrábali polia o rozlohe 20 až 30 bratislavských meríc, pritom jedna merica predstavovala 62 litrov zrna. Mali lúky o rozmere 4 pokosy. Takú lúku pokosil jeden kosec za štyri dni. Obyvatelia kopaníc pestovali ľan a konope, nie však kapustu, na rozdiel od obyvateľov mestečka. Viaceré rodiny chovali včely, prasiatka, ale mali aj kotlík na pálenie ovocia. Ťažné zvieratá kone a voly mali takmer v každej rodine, niektoré aj štyri kusy. V Priepasnom nechovali kozy, na rozdiel od obyvateľov Košarísk, kde ich mali vyše tridsať.

Mnohé rodiny mali sluhov či pomocníkov pri hospodárstve. Mlynárska rodina Marko a Potúček mali okrem pomocníka aj tovariša.

Skutočne bohatým gazdom, ktorý mohol konkurovať najbohatším v celom brezovskom chotári, bol mlynár Pavol Potúček. Býval v osade U Blatniakov. Užíval 71/32 bratislavských meríc poľa, 30 pokosov lúk, záhon ľanu a konope. Mal páleničný kotlík a dva úle. Zo zvierat vlastnil 4 kone, 14 kráv, jedného býka, 3 teľatá, 1 žriebä, 40 oviec, 2 baranov a 7 prasiat. Rodina mala 4 vozy.

Roľníci boli vždy závislí na počasí a jeho výkyvy prehlbovali biedu nemajetných. V roku 1771 bola pre veľké sucho neúroda a drahota a o šesť rokov neskôr obyvatelia prežili zemetrasenie. Nepriazeň počasia stíhala poddaných v posledných desaťročiach 18. storočia častejšie. Bol to zrejme dôsledok 8 – mesačnej erupcie sopky na Islande na prelome rokov 1783 -1784. Vtedy nastali horúce letá s krupobitím a tuhé, až kruté zimy, nevynímajúc víchrice a mohutné povodne.

Tragický bol rok 1783, kedy boli veľké búrky s krupobitím, ktoré zničilo veľkú časť úrody. Vyčíňali i mrazy, keď pri dlhej zime v roku 1784 vymrzli stromy aj oziminy. A pri topení snehu zase voda poškodila domy. Dlho si spomínali na Medarda v roku 1792, ktorý sa zapísal búrkou a krupobitím. Narobil tak veľké škody, že brezovská obec žiadala pomoc odstoličného úradu.

Nová obec Košariská a Priepasné

Na sklonku osemdesiatych rokov 18. storočia sa časť brezovských kopaníc odlúčila od Brezovej a vytvorila si vlastnú obec. Dôvodom odlúčenia kopaníc od Brezovej bola nespokojnosť, ako predstavení obce narábali so spoločnými financiami.

Mapa 1. vojenského mapovania z roku 1782

Iniciátormi k vytvoreniu novej obce boli obyvatelia Košarísk, ku ktorým sa pridali kopanice Priepasného. V júli roku 1787 podpísalo tristošesť obyvateľov Košarísk a Priepasného žiadosť o vytvorenie vlastnej obce, ktorú odniesli na stoličný úrad do Nitry. Vrchnosť žiadosti vyhovela.Nová obec mala svojich predstaviteľov vrátane panských richtárov. Predstavení kúpili dom a role pre účely obce, vybudovali sýpku a humno pre obilie. Tým sa však zadlžili, čo bol jeden z dôvodov zániku obce. Už v roku 1799 prišla deputácia pod predsedníctvom urodzeného pána Františka Očkaya a rozhodla, že obec nemôže existovať pre rôzne príčiny, ale osobitne pre jej dlhy.

Ešte v tom roku boli kopanice opäť pripojené k mestečku Brezová. Dlhy, ktoré nová obec mala, neboli podľa kopaničiarov hlavnou príčinou jej zániku. Bola ňou, podľa ich mienky, hrozba straty časti pôvodne spoločného územia. Nepomohli ani prosby odoslané do stolice. Obyvatelia kopaníc si však vymohli, aby každý tretí rok bol mestským richtárom obyvateľ z kopaníc. Do nového storočia vstupovali osady Košarísk a Priepasného už ako súčasť mestečka Brezová.

Autor: Silvia Konečná

Zdroj: kniha Priepasné v dokumentoch a spomienkach