Kroje kopaničiarskeho regiónu: Polianka

20.07.2018

Polianka Kristína Talábová Kultúra

V ďalšom článku o krojoch kopaničiarskeho regiónu prejdem z Myjavy do neďalekej obce Polianka. Vyspovedala som tam pani Ľubicu Mockovú, ktorá mi aj s pomocou jej syna, pána Martina Mocka, ukázala niekoľko kúskov, čo sa jej zachovali po mame.

Rodinnou zaujímavosťou je, že mama pani Mockovej ako pätnásťročná odišla pracovať na päť rokov do Argentíny, kde dlho nosila bežné oblečenie, ale po návrate na kopanice a svadbe sa na želanie manžela vrátila k tradičnému kroju, v ktorom potom prežila zvyšok života.

Pani Mocková sa narodila ešte v dobe, keď väčšina starších žien chodila v kroji a preto ho vtedy pokladala za bežnú súčasť jej života. Neskôr už vnímala postupné vytrácanie sa kroja z bežného života. Sama nosila kroj počas slávnostných príležitostí, napr. na svadbách, ale i v ochotníckom divadle: „My už sme to mali skôr ako folklór a bolo nám to smiešne, lebo sme v tom vyzerali inak ako bežne.“

Pamätá si, že ženy z Polianky nosili podľa rôznych príležitostí rôzne zloženie kroja: „bol najvšednejší pracovný, mestský (ale na všedný deň) a sviatočný.“ Pani Mocková popísala po pamäti jednotlivé varianty takto:

„Najvšednejší kroj sa skladal väčšinou zo sukne, zástery a blúzky z bavlnenej látky, modrotlačovej alebo inej. Na hlave sa nosil naškrobený bavlnený ručník. Mestský kroj sa skladal z jednofarebnej sukne ušitej z o niečo drahšej látky, zástery zo saténu a jednofarebnej, o niečo sviatočnejšej blúzky. Ručník bol tiež už z lepšej látky a „pretože hlavne po vojne sa ťažko zháňali, tak im také látky na ručníky posielali vysťahovalci až z Ameriky. Sviatočný kroj sa skladal z rukávcov, kasanice – žltá bola mimoriadne sviatočná a nosila ju iba nevesta, potom ak ešte, tak len pri veľmi výnimočných udalostiach. Nevesta mala tiež tri „tyranglové“ zástery, zelený prucel a stužky, na hlave partu. Staršie ženy mali tmavomodrú alebo čiernu zásteru a taký istý prucel. Na hlave mali potom vydaté čepiec a slobodné tyranglový ručník. K tomuto kroju sa samozrejme nosili čižmy.V zime alebo keď bolo chladnejšie nosili ženy navrch kacabaju a vlniak, na nohách „punčochy“.“

Pri ukážke kúskov kroja sme sa pozastavili pri niekoľkých detailoch.

Kasanica, sviatočná sukňa, má tzv. formu vyšívanú rôznymi farbami podľa veku nositeľky. Mladšie ženy nosili svetlé, výrazné farby, napr. modrú a oranžovú alebo ich kombináciu, staršie už používali čiernu. Po celej šírke sú do nej zašité nitky, ktoré pomáhali držať tvar riasenia a tie sa vybrali, až keď sa pri nosení roztrhli. Kasanica sa prala tak, že sa „nanitkovaná“ pevne stočila a namočila do zváradla tak, aby forma ostala vonku. Inak by hrozilo, že farba z výšivky zafarbí látku.

Prucel a zástera boli ďalšími súčasťami, ktorých farba musela korešpondovať s vekom nositeľky. Dievčence nosili bledomodrú kombináciu, staršie ženy tmavomodrú až čiernu. Prucel na Polianke má rovnaké zapínanie ako na Myjave – na šesť filigránových gombíkov a slučky s „makoškami“.

Čepiec sa najskôr opral, potom sa spravila škrobová kaša, do ktorej sa namočil a hneď vyžehlil, vzadu sa zaväzoval stužkou, ktorá potom splývala na chrbát. Paličkované čipky si mama pani Mockovej dávala robiť na zákazku čipkárke. Podľa kúskov, ktoré som mala možnosť vidieť obľubovala čipku „na dubový list“.