Slovensko je pre mňa prekrásna krajina a Kopanice zasa jej najkrajšia časť. Avšak do akej miery je Slovensko jedinečné som si naplno uvedomila, až keď som chystala jeho prezentáciu na mojej univerzite vo Švédsku.
Keď som minulý rok začala študovať na Jönköping University vo Švédsku, ako jediná Slovenka v mojom ročníku som často dostávala otázky typu „Kde je Slovensko?“ alebo „Vy ste v Európskej únii?“, a samozrejme nechýbala ani zámena so Slovinskom a už neexistujúcim Československom. Nuž, pravda je, že Slovensko sa v zahraničí veru veľmi hlasno neprezentuje, a keď už, tak nie práve vo veľmi pozitívnom svetle. Všimla som si tiež, že spolužiaci, ktorí už na Slovensku náhodou aj boli, obvykle nešli ďalej ako po Bratislavu.
Práve preto som sa rozhodla prispieť svojou troškou, aby som Slovensko a jeho rozmanitosť pomohla zviditeľniť. Počas minulého roku som stretla mnoho medzinárodných študentov, ale aj starších Švédov, ktorí sa o Slovensko zaujímali hlbšie, a tak som im poukazovala fotky, odporučila miesta, ktoré by mali navštíviť, no a spolubývajúcim na internáte som často vypekala kopaničiarske koláče.
Tento rok som sa chcela posunúť ďalej a využiť možnosť zorganizovať na univerzite „Slovenský kultúrny deň“. Ako kopaničiarka som samozrejme do prezentácie chcela zapojiť i môj milovaný región, tak som si do príručnej batožiny zabalila babkin 60-ročný dievčenský kroj s najtvrdšie naškrobeným ručníkom, aký som mala (hoci by som mala mať tyranglový, tento pracovný mal väčšiu šancu prežiť), a celú cestu zo Slovenska sa bála, či tých 1000 km vzdušnou čiarou prežije bez ujmy. S radosťou som zistila, že tento kroj je nielen krásny, ale aj praktický, po vybratí z kufra ho totiž stačilo len trošku prežehliť.
Hneď, ako mi počasie konečne doprialo jeden slnečný deň, vybrala som sa prevetrať babkin kroj po meste a urobiť si pár pekných fotiek. Do roly fotografa som pasovala španielskeho kamaráta Artura.
Bicykel je vo Švédsku populárny dopravný prostriedok, tak som si zo zábavy konečne vyskúšala, aké je bicyklovanie sa v kroji. Na moje prekvapenie neskutočne pohodlné, až si viem živo predstaviť, že bicykel mohli používať i naše staré mamy.
Povedať, že sa Švédom v uliciach otáčali hlavy ako sovám, je asi slabé vyjadrenie. Dostalo sa mi mnoho milých reakcií, napr. od riaditeľky mestského Rozária alebo švédskej rodinky českého emigranta z Hodonína. Príjemne to zahrialo pri srdci a znásobilo moju hrdosť na domovinu.
Tretí septembrový piatok sa už vestibul Fakulty komunikácie nachvíľu premenil na „malé Slovensko“. Pomáhali mi nové študentky, Slovenky Miška a Magda, a ďalší kamaráti z Rakúska, Belgicka a Francúzska.
Na stoloch nemohli chýbať naše sladké a aj slané koláče – špecifikum Švédska je, že v obchodoch tam nedostať klasické slané koláče ako u nás. Pripravila som teda syrové pagáče a o niečo modernejšie „vegetky. Zo sladkého som upiekla makovo-višňovú štrúdľu a osie hniezda, ktorými som mierne zariskovala, lebo sa podobajú na najpopulárnejší, až kultový, švédsky škoricový koláč „Kanelbulle“. Študentom vraj, ale, chutí viac náš recept.
Kúsok Kopaníc zasa reprezentoval slivkovo-jablkový kysnutý koláč s posýpkou, ktorý sa stal najväčšou hviezdou pohostenia.
Na obrazovke zatiaľ bežala prezentácia z videí a fotiek najkrajších slovenských a kopaničiarskych kútov. Dalo mi poriadne zabrať zostaviť ju, lebo doma máme oveľa viac krás než by sa mi do nej zmestilo. Počas celej akcie sa pri nás pristavilo množstvo milých ľudí, od Brazílie po Bangladéš, a všetci sa živo zaujímali o krajinu, o ktorej predtým veľa nepočuli.
Veľa otázok som dostala aj na adresu Kopaníc. Zaujal náš kroj, lebo nie všetky krajiny na svete si uchovali ľudový odev; mnohým tiež padla sánka pri pohľade na záznam z vystúpenia FS Kopaničiar.
Vrámci prezentácie som nachystala i malý kvíz o Slovensku a Kopaniciach. Výherca mohol získať balíček slovenských sladkostí a pochutín, medzi ktorými nechýbali Horalky a staré komunistické chrumky.
Cena nakoniec putovala do Španielska k Emily.
Po vydarenom dni som si povedala, že je zas o niečo viac ľudí na svete, ktorí možno raz Slovensko navštívia a radi sa budú vracať za novými zážitkami.
Priala by som si, aby bolo raz Slovensko vo svete známe najmä vďaka tomu krásnemu a dobrému, čo tu máme. Sama som ostala v nemom úžase, keď som vyberala fotky do prezentácie a následne sledovala reakcie okoloidúcich. Niekedy mi totiž pripadá, že cudzinci sú schopní oceniť slovenskú kultúru viac než my domáci. Malo by nám byť cťou vážiť si naše dedičstvo a povinnosťou voči budúcim generáciám zveľaďovať ho. Každý Slovák a Slovenka, každý Kopaničiar a Kopaničiarka, môžu prispieť svojou troškou tam, kde je to v ich silách.
Autor: Kristína Talábová
Foto: Kristína Talábová, Arturo Sancho Montagut, Romain Huet
Galéria
Kľúčové slová
Komentáre (0)
Musíte sa prihlásiť pre pridávanie komentárov...
Ešte neboli pridané žiadne komentáre, buďte prvý a začnite konverzáciu...